Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata siedma kapitola ☾ ↠

Už druhý deň táboríme v riedkom jelšovom hájiku obkolesenom prastarými borovicami, sotva dve míle od Mŕtvej hory. Elias so zvyškami svojej armády – sedem mužov a dve ženy – oddychujú pod stromami, Finn drží stráž a pochoduje okolo nejestvujúcich hraníc nášho tábora hore a dole. Zulla sa stará o Dalea a jeho zahnisané rameno. Koža okolo jeho rany je stále napnutá a bordová, aj nepatrný pohyb spôsobí, že sa z tej nepeknej jamy vyvalí žlto-červená tekutina – hnis zmiešaný s krvou. Daleovo telo bojuje so zápalom. Infekcia si však začala brať svoju daň. Jeho opálená pokožka stihla nabrať sivastý nádych, kedysi ružové pery sú teraz vysušené a popraskané, na čele sa mu neustále perlí pot.

„Stále je tam hnis," šomre si Zulla sama pre seba, neuvedomujúc si, že ju ostatní môžu počuť. „Nedokáže to. Nedokáže to..." Vyšvihne sa späť na štíhle nohy a stratí sa v diaľke.

Keďže sme v boji proti nandragom prišli o všetky zásoby, ostrím si šípy, aby som sa mohla čochvíľa vydať na lov. Po celý čas myslím na sestru a otca. Keď vidím Dalea, ako zápolí s horúčkou, ako v spánku kričí od bolesti a žiadne odvary ani bylinné gebuziny, čo mu Zulla pripravuje, nezaberajú, myšlienkami som späť v našej chatrči vo Vresoviskách, sledujúc chrčiaceho otca vo vŕzgajúcej posteli. Občas sa prichytím, ako myslím na to najhoršie – že si ho už vzalo Osudie a ja sa s ním už nikdy nerozlúčim. Aj keď sme nemali príliš dobrý vzťah, stále je to môj otec. Z nicos, ktoré dostanem od Eliasa zabezpečím jemu aj Aelyn prinajmenšom kráľovský život. Alebo požiadam Eliasa, aby ich prichýlil vo svojom letnom sídle na Korte. Otcovi zaplatím tých najlepších liečiteľov a Aelyn sa bude môcť konečne vydať.

Keď si naostrím aj posledný bazový šíp, vložím si ho späť do tulca na chrbte, luk pevne zovriem v dlani a vydám sa opačným smerom ako Zulla. Odkedy mi zachránila život, so mnou neprehovorila, nezavadila o mňa ani pohľadom. No i tak nechcem riskovať, že ju stretnem uprostred lesa. Človek nikdy nevie, čo takému démonovi behá po rozume. A ešte k tomu, keď som ho svojou nečinnosťou pripravila o lásku.

Odšuchcem sa k prvej borovici, ktorú zazriem a rozbehnem sa naprieč surovou prírodou tohto neskrotného údolia, v ktorom sa ukrýva nejedno smrteľné nebezpečenstvo. V spotených dlaniach stískam luk, tulec so šípmi mi hrkoce na chrbte. Pred očami mám len les v celej jeho desivej kráse. Les, ktorý ešte nepokorila ľudská zlomyseľnosť. Les, ktorý je chladnokrvnejší ako stvory, ktoré ho obývajú. Len blázon by mohol obdivovať niečo tak kruté a temné ako je Údolie zblúdilých duší, no jedna časť mojej duše sa tu cíti doma ako ešte nikde.

V hustom poraste žiarivého iskerníka sa niečo mihne. Priskočím k žltozlatým kvietkom a z výšky ich skúmam pozorným okom.

V sýtozelených lístkoch zbadám niečo huňaté a ušaté.

Zajac.

Zažmurkám a opatrne sa skloním k žiarivo žltým kvietkom iskerníku. Keď sa mi pred očami zjaví celá zajačia rodinka, zaleje ma blaženosť. Nebude to síce hostina, no Dale a vysilená Eliasova armáda isto nepohrdnú kúskami jemného mäska, ktoré im aspoň na chvíľu zaplní prázdne žalúdky. Finnovi, Zulle a mne postačia vnútornosti a mozoček.

Zajačiky sú síce rozkošné, ako nevinne pohybujú ňucháčikmi, no inštinkt lovca je oveľa sinejší. Stačia mi štyri šípy a o chutnú večeru dnes nebude núdza.

Schmatnem mŕtve telíčka za zakrvavené hebké kožúšky, povyťahujem z nich svoje šípy a zastrčím si ich k ostatným. S pokojom v duši sa obrátim čelom vzad a vydám sa späť do tábora, modliac, aby čerstvú krv nezacítila nejaká beštia. Urobím sotva pár krokov, keď mi za chrbtom niečo zapraští.