Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata ôsma kapitola ☾ ↠

Po takmer týždni sa vydáme opäť na pochod. Dale sa vďaka Zulliným liečivým odvarom a bylinkám, ktoré mu chodievala zbierať o polnoci, dostal z najhoršieho. Rana na ramene sa mu síce ešte nezahojila, no už v nej nemá infekciu – a to považuje (nielen) Zulla za najväčší úspech. Síce s rukou ešte nemôže hýbať – má ju prevesenú v šatke omotanej okolo krku – no aspoň sa mu do tváre vrátila zdravá farba a do tmavohnedých očí sa mu opäť vliali tie nezbedné iskierky.

„Ako ďaleko je ten prekliaty priesmyk?" zašomre Dale, keď prepletá nohu cez nohu, hmkajúc si melódiu nejakej piesne. Podľa rezkého rytmu usúdim, že ide o nejaký bojový chorál. „To je oslavná pieseň arynských námorníkov, ktorá im dodáva odvahu a nádej, že ovládnu zradné hlbočiny Bezsenného mora," ozrejmí mi Dale akoby náhodou, keď si všimne môj zvedavý výraz.

„Spieval si si ju s ostatnými?" spýtam sa ho, pretože viem, že nejaký čas pobudol na palube Súmračnice – čo bola, ako mi raz vysvetlil – obrovská galéra s množstvom sťažňov, na ktorých sa vypínali bielo-zlaté plachty.

„Občas, keď mi to dovolili," povie s pohľadom zapichnutým do zatiahnutej oblohy.

„Dovolili?" zopakujem po ňom posledné slovo. „Musíš mať nejakú hodnosť, aby si si mohol zaslúžiť spievať pieseň?"

„No v prvom rade nesmieš byť otrokom." Tie slová z neho vypadnú len tak.

Prudko zastanem, zozadu do mňa vrazia dvaja vojaci, ktorí sú spolu s nami na chvoste celého šíku. Počkám, kým nás obídu a bojazlivo sa ho spýtam: „Ty si bol v otroctve? Na tej lodi si bol..."

„Otrokom," dokončí s úsmevom na tvári. „Bol som ešte malým chlapcom, keď sa môj otec – lord Whitglow – rozhodol, že nie som hoden jeho rodu. A tak ma predal ako otroka kapitánovi Súmračnice."

„Ako si sa odtiaľ dostal? Zo Súmračnice?" Lačne mu zazerám na nehybné pery, dychtivo čakajúc na jeho odpoveď.

Dale sa zdravou rukou poškriabe na temene. „Povedzme, že to bolo krvavé a vyčerpávajúce, no dostal som sa odtiaľ."

Nakloním sa k nemu bližšie, akoby som sa bála, že by nás mohol niekto počuť a stíšim hlas: „Zabil si ich?"

„Mysleli si, že som len obyčajné decko, no prerátali sa. Teraz je Súmračnica na dne Bezmenného mora spolu s celu posádkou, ktorá si zo mňa urobila hračku do postele." V jeho tóne nie je ani závan ľútosti či strachu. Nie je tam nič ľudské, len surová prázdnota. „Noc čo noc ma zväzovali, zapchávali mi ústa a...." Odvráti sa odo mňa, na sánke mu mykne svalom. „Mysleli si, že sa im nedokážem vzoprieť, pretože som len dieťa a oni drsní námorníci. Oveľa mocnejší ako ja. Oveľa mohutnejší ako ja. Nevedeli však, že otcova zrada ma zocelila. Zaprisahal som sa, že ho jedného dňa nájdem a pomstím sa mu za to, že dovolil, aby sa mi stali všetky tie veci..."

Dlaňou si zakryjem ústa, aby som nezavyla od bolesti. Počúvala som mnoho príbehov o arnyských námorníkoch, ktorí boli tak dlho na mori, že strácali akékoľvek zábrany a vrhli sa na všetko, čo vedelo chodiť. Aelyn ma raz varovala, že sa mám od námorníkov držať čo najďalej. Vtedy som to nechápala, no teraz mi je už jasné, že na vlastnej koži musela zažiť ich neochvejnú náturu.

Dale ma štuchne do rebier. „Dosť bolo sentimentu, Hellswornová, teraz poďme čeliť skutočnému osudu." Možno Dalea nezocelila len otcova zrada, ale aj neľútostné more a večne šľahajúce vetrisko, ktoré mu na tvári zanechalo riečisko tenulinkých vrások.

Napriahnem sa k nemu a jemne mu zovriem neobviazané plece. „Veľmi ma to mrzí."

Pozrie na mňa zboku, ani sa neunúva potočiť krk. „Nemá ťa čo mrzieť. Je to už minulosť."