Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata deviata kapitola ☾ ↠

Akonáhle sa naše nohy dotknú vyprahnutej pustatiny Pohrebiska, ktorú pokrývajú obláčiky sivastého popola, v žalúdku sa mi usadí ťažoba. Mám pocit, akoby sa mi okolo hrude ovinul neviditeľný povraz a nedovolil mi poriadne sa nadýchnuť. Čo krok, to lapám po dychu, akoby som práve prišla na koniec svojich síl. Pozriem na Eliasa, ktorému sa v sýtozelených očiach jagajú moria plné hviezd – vidí ju, vidí svoju milovanú ženu, pre ktorú si práve prišiel. Láska hodná balady.

Jeden vedľa druhého kráčame k hrozivo sa týčiacej jaskyni. Ako nejaká liga neohrozených. Z celej armády nás zostalo len sedem. Sedem preživších, ktorí sem prišli zomrieť.

Hrdlo mám bolestivo stiahnuté, sotva dokážem prehĺtať. Vyvýšené podrážky kožených čižiem sa mi zabárajú do zamatových chumáčikov popola, ktorý vŕzga skoro ako sneh. Finn obíde Zullu a vtisne sa medzi mňa a Dalea, ruku si prepletie s mojou, jeho teplo mi dodá odvahu i naďalej klásť nohu cez nohu. Srdce mi tlčie až kdesi v krku, nohy mám ani z huspeniny.

Finn moje rozpaky zacíti a silnejšie mi stisne v dlani ruku. „Len dýchaj. Nádych a výdych. Len dýchaj, Thyra." Prečo vždy musí vysloviť moje meno tak, akoby to bola tá najlahodnejšia vec, akú mal kedy na jazyku?

„Kathyra, si pripravená?" Eliasov hlas mi zatne do živého.

Mám všetko – meč, dýku, tulec s poslednými šípmi a luk. Kráčam vedľa svojich priateľov. Ani na okamih neľutujem, že som vstúpila do toho arnyského hostinca a prijala prácu, ktorá vlastne ani nebola prácou.

Za tých pár týždňov sa zo mňa stal človek. Skutočná ľudská bytosť, ktorú iní vidia a počujú. Už dávno nie som ten duch, čo sa skrýval v Južných lesoch pred svetom, v ktorom som sa dobrovoľne stala vydedencom, pretože bojovať za seba si vyžadovalo oveľa viac úsilia. Oveľa viac odvahy. Oveľa viac odpustenia.

Teraz hrdo kráčam do zatratenia, pretože viem, kto som. Pretože som našla viac, ako som si kedy mohla želať. Pretože som našla seba.

Áno, myslím, že som pripravená.

Posledný raz sa Finnovi zahľadím do jantárových očí a potom mu vykĺznem zo zovretia. Nepovie nič, len zatne sánku, až mu z toho zaškrípu zuby. Elias mi nastrčí lakeť, aby som sa ho chytila – ako nejaká lady – a pomaly vykročíme k Spriadačkinej jaskyni.

„Nikdy ti to nezabudnem, Nezlomná." Pohladí ma po chrbte ruky a vystrie chrbát. „Nikdy."

„Čo bude s mojou rodinou?" Otočím k lordovi hlavu, akoby to mali byť moje posledné slová. Možno aj budú.

„Ešte pred tým než sme vstúpili do Tieňového lesa, som poslal dvoch svojich mužov do Vresovísk po tvoju rodinu. Už by mali byť na mojom dvore v Lysandrose. Tvojmu otcovi som zaplatil tých najlepších liečiteľov."

Zmôžem sa len na obyčajné: „Ďakujem, môj lord." Keďže sa mi od dojatia plnia oči slzami, rýchlo zamrkám viečkami, aby som ich zahnala preč.

„To ja ďakujem tebe, Kathyra."

Prikročíme k jaskyni sotva na pár krokov, keď sa zem pod našimi nohami zachveje a z jej rozďaveného hrdla sa vyvalia mrazivé tiene, ktoré sa priplazia k našim nohách a zakvačia sa nám do členkov.

„Teraz musíš odovzdať Pohrebisku svoj Dar krvi," zašepce mi Elias, keď sa ku mne nakloní.

Prikývnem, spoza opaska si vytiahnem úhľadnú dýku a s hlbokým nádychom si jej ostrú čepeľ zaryjem hlboko pod kožu. Bledú kožu popretkávanú riečiskom tmavomodrých žíl okamžite zaleje karmínová záplava. Zatnem zuby, v ušiach sa mi ozýva len môj prerývaný dych a besný tep.

Bum. Bum. Bum. Bum.

Potôčiky čerstvej teplej krvi sa mi rinú dolu zápästím, zafarbia mi dlane a z prstov mi pomaličky kvapkajú do popola podo mnou. Jeden rubín za druhým. Chvíľkami mám pocit, že kým nás stihne Spriadačka osudu poctiť svojou prítomnosťou, vykrvácam.

Rubín za rubínom.

Kvap. Kvap. Kvap. Kvap.

Elias ma pohladí po ramene a vysloví slová nejakej prastarej rečňovanky. „Zopakuj ich. Vyriekni Báseň osudu a Eyvorn sa ukáže," prikáže mi a ja ho oddane poslúchnem. Zopakujem každé jedno slovko, presne tak, ako ich predo mnou vyslovil on.

Zmeň mi osud, zmeň,

a ja trikrát obehnem brezový peň.

Zmeň mi osud, zmeň,

keď temnotu vystrieda deň.

Zmeň mi osud, zmeň,

z nočnej mory na prekrásny sen.

Zmeň mi osud, zmeň,

nech z popola povstane tvoj tieň.

Pohrebisko zastoná, vysočizné štíty hôr zapraskajú a jaskyňa sa zachveje. Pred tmavým vchodom, ktorý sa stráca kdesi v ničote, sa zvíri popol, a keď sa z polnočného besu vynoria ostré jelenie parohy, v hrdle mi zamrie hlas.

Je skutočná.

Spriadačka osudu Eyvorn stojí len kúsoček odo mňa a Eliasa. Prísne hranatú tvár s vystúpenými lícnymi kosťami a špicatou bradou jej lemujú ebenové pramene riedkych vlasov. Chorobne bielu pokožku na tvári a krku má pomaľovanú rôznymi znakmi, čiarami a kruhmi, ktoré sa strácajú pod čiernym plášťom. Koruna z jelenieho parožia sa zatrasie spolu s ňou v rytme jej kostrbatej chôdze, a keď konečne vykročí z tieňa, jej rubínové očiská ožiari ligotavý pás mesačného svetla. Aj keď bol v priesmyku Mŕtvej hory ešte deň, Pohrebisko je ponorené do najhlbšej noci.

Spriadačka osudu ku nám natiahne svoje žilnaté ruky, taktiež pomaľované rôznymi symbolmi a hrubiznými čiarami, a zlovestne sa pred nami narovná. Teraz vyzerá aspoň dvakrát tak veľká ako sme my s Eliasom.

Nasucho preglgnem, košeľa, ktorú mi požičala Zulla, mi je odrazu akási pritesná, štíhle klopy jej kabátca mi tlačia na prsia, akoby mi išli vrásť do kože.

„Skutočne si priviedol obetného baránka, Elias," zapradie Spriadačka osudu a jelenie parožie sa jej zachveje v pichľavom smiechu, ktorý jej prýšti z hrdla. „Nemyslela som si, že to dokážeš."

„Vráť mi Ranniu," zavelí Elias, rokmi trénovaný generál svojich vojsk.

„Porozprávam sa o tom s touto mladou a udatnou ženou," zatiahne Eyvorn štipľavým tónom a načiahne sa ku mne. „Len poď, dieťa osudu." Ukáže na rozďavený vchod do svojej jaskyne a mávnutím ruky mi pokynie, aby som ju nasledovala.

Ešte predtým, ako ma pohltí tma, sa obzriem ponad plece.

Aby som našla svoj domov v podobe dvoch zlatistých prístavov.

Vrátim sa, sľúbim si v duchu a modlím sa k Matičke, aby som sa nemýlila.