Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata kapitola ☾ ↠

Keď nás chladná chodba jaskyne vypľuje uprostred vydlabanej dutiny, ostanem stáť v nemom úžase, prekrývajúc si zakrvavenou lepkavou dlaňou ústa. Predo mnou sa na vyvýšenou pódiu z ónyxu čnie mohutný trón z parožia, ktoré obrastá tŕnie a úponky tmavozeleného brečtanu. Pred trónom sa čerí nepokojná hladina jazera, voda v ňom je však temná ako noc.

„To je Močiar zabudnutia, drahá moja," vysvetlí mi Spriadačka osudu, keď sa mi zjaví za chrbtom. „A to spráchnivené stromisko nad ním je Strom osudu." Vystrie dlhý pazúr k stromu, ktorý sa ponáša na bazu. Eyvorn si mi pritisne chladné pery k pravému uchu. „Vždy keď niekomu zmením jeho biedny osud, Strom osudu príde o jednu vetvu, namiesto ktorej vyrastie nová, oveľa viac silnejšia, ako bola tá predtým. A do Močiaru zabudnutia spadnú všetky listy, ktoré predstavovali starý osud, aby ich pohltilo zatratenie." Jej hlas je ako ľúbezná sonáta, ktorá mi zurčí v ušiach. Začínam pociťovať neutíchajúcu túžbu plaziť sa, len aby Spriadačka osudu pokračovala v rozprávaní. Aby mi venovala ešte jedno slovko. Ešte jedno jedinké slovíčko.

Obrátim hlavu z jednej strany na druhú, nevšímajúc si jej lačné pery sledujúce každý môj pohyb. „Prišla som vymeniť svoj život za ten, ktorý patrí Rannii Redbreathovej," vyslovím rozhodnejšie ako som čakala.

Spriadačka sa uškrnie, úzke pery jej poodhalia rad zhnitých zubov. „Si buď veľmi odvážna, alebo priveľmi hlúpa."

„Som tu, aby som vymenila svoj život za ten jej, takže ak dovolíš, prejdime rovno k veci." Tancovať po veľmi tenkom ľade sa očividne stalo mojím každodenným chlebíčkom. Dlane mám také spotené, že ich nedokážem udržať zovreté dlhšie ako pár sekúnd. „Prišla som sem dobrovoľne, tak ako si žiadala, teraz prepusti Ranniu."

„Môžeš mať lásku, uznanie, bohatstvo aj krásu, stačí si len želať," lanári ma Spriadačka osudu, keď sa okolo mňa vznáša ako duch. „Vzhliadni k Zrkadlu kostí a uvidíš svoj nový osud. Svoj lepší osud."

„Ja som sem prišla kvôli..." Zmĺknem, keď sa predo mnou zjaví kostený rám, uprostred ktorého sa skvie nehybná ónyxová hladina zrkadla.

„Pristúp k nemu bližšie s vzhliadni k svojmu novému osudu," pobáda ma Eyvornin mámivý hlások. „Pristúp a pohľad na to, kým sa môžeš stať."

Váham. Očami preskakujem od jednej chladnej steny jaskyne k druhej, dúfajúc, že odolám hlasu vlastnej duše, ktorá priam vrieska, aby som pristúpila k masívnemu rámu z poprepletaných bielych kostí a pozrela sa do Zrkadla kostí.

„Pristúp bližšie a ukroj si z Osudia taký kus, aký ti prináleží. Nechaj padnúť popolom svoju minulosť a obráť sa čelom k žiarivej budúcnosti, ktorá je priamo pred tebou. Stačí si len zaželať, náhradníčka."

Preglgnem, no sliny mi akosi nechcú zliezť dolu krkom. „Prepusti Ranniu. Nechaj ju odísť."

„Nikým nemilovaná prišla zomrieť pre lásku iných," zasyčí a provokačne si oblizne spodnú peru.

„Robím to pre svoju rodinu," odseknem drsným tónom, hlavu držím odvrátenú na opačnú stranu ako stojí Zrkadlo kostí.

„Sama neveríš tomu, čo hovoríš."

„Robím to pre otca a sestru," nízko zavrčím, kdesi v hrdle mi klokoce horúca zúrivosť.

„Myslíš toho otca, ktorý tebou celý život opovrhoval za to, čím si nikdy nebola? Alebo sestra, ktorá si radšej vybrala tú ľahšiu cestu, akoby sa za teba mala postaviť?" Spriadačka osudu si vloží do dlane ohnutý lakeť a vystretým ukazovákom si poklepe po ostrej brade. „Chceš zomrieť pre niekoho, kto si to vôbec nezaslúži."