Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata prvá kapitola ☾ ↠

Bola chladná noc. Na tmavej oblohe sa vynímal obrovský striebristý mesiac. Plával po zamatovom nebi, akoby mu celé patrilo. Po hviezdach nebolo ani chýru, schovávali sa pod závojom temnoty. Les šumel pokojnú tichú pieseň, v diaľke občas zahúkal kuvik.

Cez Pohrebisko bežala mladá žena odetá do dlhého plsteného plášťa, ktorého konce jej vrážali do bledých členkov. Po čele jej tiekli pramienky studeného potu. Dlhé zlatisté vlasy jej viali v divokom vetre, ktorý hvízdal v korunách stromov. Celou cestou si opakovala prastarú veršovačku. Prinútila sa opakovať tie slová stále dokola a dokola, až kým ich nemala celkom vryté v pamäti.

Musí to fungovať, prebleslo jej hlavou, keď preskakovala spráchnivený strom, vyvalený krížom cez lesnú cestičku.

Tejto noci sa mal zmeniť jej život. Legenda hovorila, že ak prekonáte všetky nebezpečenstvá číhajúce v Tieňovom lese či Údolí zblúdilých duší a nájdete Spriadačku osudu, môžete ju požiadať, aby vám zmenila cestu života. Aby pozmenila spleť udalostí, ktoré vám boli predurčené a natočila misku váh presne tak, ako si to želáte.

Čítala raz o tom v starých zakázaných zväzkoch kníh s hrubiznou ražbou a koženou obálkou. Bolo to dávno, veľmi dávno, keď bola ešte dieťa. Jej matka Gora mala takéto knihy uložené v bezpečí tmavej pivnice, zakopanej minimálne tridsať metrov pod zemou. Nikdy sa nedozvedela, prečo matka vlastnila takéto zväzky, ani kvôli čomu ich schovávala, pretože jedného dňa jednoducho zmizla. Bola preč.

Eleanor sa prebudila do slnkom zaliateho rána, no v starom drevenom domci uprostred lesa bola úplne sama.

Bez svojej matky.

Vyčkávala ju dni, týždne, mesiace a keď sa čas začal počítať v rokoch, rozhodla sa opustiť svoj domov a nájsť si vlastné útočisko.

Vstala z postele, naraňajkovala sa, spratala všetky veci zo stola a vyšla von. Potom si cez plece prehodila hrubú diviačiu kožušinu, na chrbát si pripevnila tulec plný bazových šípov a svojho verného priateľa – tisový luk – zovrela pevne v dlani. Pár krát sa zhlboka nadýchla a potom hodila do chatrče zapálenú fakľu, ktorá sa behom chvíle zmenila na obrovský požiar. Po pár minútach nezostalo z dreveného domca nič, len hŕba čierneho popola.

Bolo po všetkom.

Rozhodla sa vydať na juh, kde chcela skúsiť šťastie.

A šťastena jej naozaj priala – dožičila jej milujúceho muža, s ktorým sa usadila vo Vresoviskách a po pár rokoch šťastného života sa im narodila dcérka so zlatými vláskami a blankytnými očami ani nebo – dali jej meno Aelyn.

Čas utekal ako stádo splašených koní a Eleanor zatúžila po druhom dieťatku. No zakaždým sa luna sfarbila načerveno a jej túžba zostala nenaplnená. Tak veľmi túžila po ďalšej dcére s ružovými líčkami a plavými vláskami...

Až sa jednej noci, keď nemohla spať, rozhodla, že nájde Spriadačku osudu.

Matkine knihy sa predsa nemohli mýliť. Tým atramentovým písmenám a symbolom verila, akoby ich bola napísala sama, a tak tomu uverila aj Eleanor.

Zbalila si len tie najnutnejšie veci, pobozkala svojho spiaceho manžela a dcérku pohladila po plavých kučierkach. Naklonila sa nad drevenú kolísku a vtisla jeden jemný bozk i snívajúcemu dievčatku.

A potom zmizla.

Keď ju pohltila tma, vedela, že robí správnu vec.

Teraz Eleanor uháňala naprieč vyprahnutou pustatinou miesta, ktoré iní nazývali Pohrebisko.