Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata druhá kapitola ☾ ↠

Moja matka to celé plánovala. To preto mi rozprávala všetky tie príbehy. Chcela ma pripraviť. Vedela, že sa sem vrátim. Že Osudie ma zaveje do Pohrebiska, aby som splatila jej dlh.

Nie so zdesením, ale s úľavou odstúpim od Zrkadla kostí. Viem, prečo matka chcela, aby som ju z tohto sveta odpravila ja. Dala mi tie prekliate bazové šípy, pretože nechcela padnúť do zatratenie. Stále dookola si v hlave vybavujem ten moment, keď mi do ruky vtisla ľahučký čierny šíp so strakatými letkami a požiadala ma, aby som ju ním skolila - chcela, aby sa jej duša vrátila späť Osudiu.

Život mojej matky síce skončil presne podľa dohody, ktorú so Spriadačkou osudu uzavrela, no jej duša sa neobrátila v popol, ale vrátila sa späť na začiatok – tam, kde to celé začalo. Prinavrátila sa samotnej Matičke.

Vie vôbec Spriadačka osudu, že ju matka prekabátila?

Vyschne mi v hrdle, v spánkoch mi bubnuje ostrá, bodavá bolesť. Stvorila ma mágia mrazivej noci. Stvoril ma bes a prchavé tiene. Preto sa s Aelyn nepodobáme, vlastne... Možno preto ma otec nikdy nemal v láske. Bola som ako kukučie vajce – podstrčená do cudzieho hniezda. No ak by som im povedala celú pravdu, možno potom...

Čo na tom, že ma stvorilo Pohrebisko? Čo na tom, že som nevzišla s čistej lásky mojich rodičov? Čo na tom, že mi v žilách okrem krvi koluje i neskrotný bes?

Táto cesta mi dala nádej. Uvrhla ma do nirvány, z ktorej som sa znovu zrodila. Možno som dieťa osudu, no viem, že môj osud na mňa čaká za bránami tejto prekliatej jaskyne.

„Teraz vieš celú pravdu," zasiahne ma Spriadačkin klokotavý hlas. „Zrodila si sa z besu a tieňov, ktoré hvízdajú nad Pohrebiskom. Zrodila si sa z mrazu a hmly. Zrodila si sa z ticha prázdnej temnoty." Odrazu stojí Spriadačka osudu priamo predo mnou. „Preto ti nikdy nikto nerozumel. Tvoja duša spievala úplne inú pieseň, ako spievali tie ich."

„Neštítila som sa ju zabiť," zronene vyrieknem.

„Pretože ti v krvi koluje bes. Bes, ktorým si k sebe prilákala všetky tie beštie." Lačne sa na mňa usmeje. „Temnota priťahuje temnotu." Pohladí ma po čiernych vlasoch, ktoré sa mi pri ušiach stáčajú do jemných morských vĺn. „Som tvoja minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Som tvojím osudom. Som súčasťou tvojej duše, ktorá je temnejšia ako noci v Pohrebisku. Ty si ja a ja som ty. Som viac, keď si myslíš, že som menej. Som svetlo, keď si myslíš, že som temnota. Som život, aj keď si myslíš, že som smrť. Som tvojou súčasťou, aj keď tomu neveríš."

Vzpriamim sa, prsty na nohách sa mi v čižmách bolestivo skrútia. „Prečo si tu uväznila Ranniu?"

„Pretože je pripútaná k svojmu ešte nenarodenému dieťaťu," odvetí mi Spriadačka osudu a napraví si na hlave korunu z parožia. „O tom dieťati som nemala ani zdania. Počala ho ešte predtým, ako sem dorazila."

Podvihnem obočie a obrátim sa k nej – teraz sedí opäť na svojom desivom tróne. „O čom to hovoríš?"

„Uzavrela som mnou dohodu. Podobnú ako kedysi tvoja matka. Moja mágia jej dá dieťa, a ona mi na oplátku odovzdá svoj život, svoju dušu. Ibaže, keď sem prišla, v lone jej tlkotal nový život. A moja mágia vyšla navnivoč. Ibaže..." Desivá odmlka. Dravé oči jej skáču z jedného rohu jaskyne k druhému. „Ibaže moja mágia nemôže vyjsť navnivoč. Mágia, ktorú vzývam, si niečo pýta na oplátku, a keď to nedostane..." S chladnou eleganciou sa vztýči, plášť jej pri tom ladnom pohybe zašuští a obtrie sa jej o biele hrče namiesto členkov. „Preto si Ranniu vzal Močiar zabudnutia."

„Preto si chcela niekoho, kto by sa za ňu obetoval? Pretože si jej nedokázala vziať život?"

„Každá dohoda niečo stojí, zlatíčko." Sfúkne si z čiernych nechtov neviditeľné smietky a zapichne do mňa dravý pohľad. „Nečakala som, že ma poctíš svojou návštevou zrovna ty."

„Asi irónia osudu," povýšenecky odvrknem a dám si záležať, aby som zdôraznila posledné slovo. „Čo mám urobiť, aby som ju odtiaľ dostala?" Šibnem pohľadom k nepokojnej hladine a potom späť na Spriadačku osudu.

„Napriek tomu, že si sa dostala až sem, nie si príliš bystrá," odfrkne a kým stačím mrknúť, ovíja si mi prsty okolo krku. „Skoč do Močiara zabudnutia a nájdi tú, ktorú hľadáš. Tú, pre ktorú si ochotná vzdať sa svojho života. No musíš to stihnúť skôr, ako jeho hladinu rozčerí tretí bazový list. Inak ťa pohltí ničota."

Strom osudu sa zachveje v chladnom vánku, ktorý mi ako päsť vrazí do tváre, až mi z toho zapraští čeľusť. Pozriem sa na lesklú čiernu hladinu Močiara zabudnutia a skočím do jeho temných hlbín. Ešte predtým, ako mi ušné bubienky zaplaví ochromujúci chlad, započujem Spriadačkin pichľavý smiech.