Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata tretia kapitola ☾ ↠

Lietam a padám. V ušiach mi sviští vetrisko, jeho ľadové pazúry sa mi zarývajú hlboko do kostí, bičujú mi kožu na tvári, rukách aj nohách. Keď dopadnem, všetky vnútornosti sa mi roztrieštia, krv zo mňa vytryskne ako gejzír, telo sa mi poláme na milión kúsočkov.

Záblesk zlatistého svetla.

Ticho.

Tma.

Šepot.

Kričím z plných pľúc, no z hrdla mi nevychádza nijaký zvuk.

Počujem farby – poletujú okolo mňa ako prvé jarné vtáčatá, ševelia a čvirikajú. Trepocú farebnými krídelkami, šuchoria si jemné páperie.

Vidím zvuky – vzdialené i blízke, tiché i hlasné. Zmes nesúrodých hlasov mi vojde priamo do hrude ako veľký slnečný kotúč a mne sa odrazu vráti dych.

Všade navôkol je len tmavá voda, nekonečno míľ tmavej vody, no na počudovanie vidím všetko – obrazy, pohyby, záblesky, tvary. Všetko, čo si dokáže ľudská myseľ predstaviť, čo dokáže vnímať, čo dokáže pochopiť.

Je tu všetko a zároveň nič.

Pohladia ma čiesi ruky a ja sa strhnem, ako malé vyplašené mláďa srny. Stiahnem sa do tmavého tieňa, no ten zmizne a nahradia ho zlatisté lúče, ktoré mi veselo poskakujú okolo členkov. Dotknem sa ich prstami a oni spokojne zapradú.

A keď sa žiarivý pás svetla rozostúpi, odhalí záplavu hustých medených kučier, pod ktorými sa ukrývajú dve veľké oceľovosivé oči.

Rannia.

Schmatnem ju za ruku pritiahnem bližšie k sebe, na krku sa jej zakníše amulet z mesačného kameňa. Ten, o ktorom hovoril Elias. Ten, ktorý ich urobil neviditeľnými pred beštiami.

Hladinu močiara rozčerí prvý bazový list.

Kopem nohami do prázdna, ktoré nie je ani vodou ani vzduchom, snažiac sa dostať odtiaľto Ranniu preč, no obe sa vznášame na tom istom mieste. Nepohli sme sa ani o piaď.

Ťahám ju za ruku, no jej telo akoby bolo prikované neviditeľnými okovami, nie a nie sa pohnúť z miesta.

Nemôžeš ju zachrániť, zaduní mi nad hlavou, akoby ku mne prehovoril samotný Močiar zabudnutia.

„Vezmi si mňa. Vezmi si mňa namiesto nej!" vykríknem z plných pľúc do prázdnoty. „Vezmi si mňa a ju osloboď."

Dlžíš Spriadačke osudu ešte jednu dušu.

Vie to. Vie to. Vie to.

Vie, že moju matku pred zatratením zachránil bazový šíp a jej duša sa nepremenila na popol. Jej duša nie je v Pohrebisku.

Močiar zabudnutia ku mne znovu prehovorí: Dlžíš jej dušu, o ktorú prišla, keď si použila ten bazový šíp.

Vie to. Vie to. Vie to.

Takže tu s Ranniou zostaneme. Budeme v týchto hlbinách uväznené už navždy.

Keď na hladinu dopadne i druhý bazový list, viem, že už nemám veľa času. Ale čo mám urobiť? Ako mám odtiaľto Ranniu dostať, keď s ňou nedokážem ani pohnúť?

A potom si uvedomím, že ak mi naozaj v žilách koluje bes...

Priviniem si Ranniu tesnejšie k hrudi a vyslovím želanie, na ktoré mám právo, odkedy som pokropila popol Pohrebiska svojou krvou a vyriekla slová tej prastarej básne.

Želanie, ktoré vráti všetko späť na začiatok.

Zatnem zuby, zadržím v pľúcach vzduch a pery sa mi zachvejú v rytme pár neprikrášlených slov: „Osloboď Ranniu Redbreathovú a jej dieťa od dohody so Spriadačkou osudu a ja ti dám deň, keď som bola stvorená jej mágiou. Môžeš si odo mňa vziať deň, keď sa ma moja matka rozhodla počať."

Prestaneš jestvovať, odvetí mi Močiar zabudnutia. Budeš vymazaná z myslí všetkých tých, ktorí ťa poznali.

„A Spriadačka osudu dostane to, o čo ju pripravila moja matka. Dostane späť to, čo sama stvorila. Dostane späť kúsok svojej moci, ktorú obetovala, aby som mohla uzrieť svetlo sveta."

Prečo by som ťa mal počúvať? Som len bezodnou hlbinou, v ktorej končia všetky nádeje i sny. Som len prázdnou ničotou, ktorá musí pochovať všetky neželané osudy, ktoré ľudia nedokázali uniesť na svojich pleciach.

„Moja matka svoj sľub nedodržala. Vzala si niečo, čo jej nepatrilo. Vzala si prísľub lepších zajtrajškov, ktoré nehodlala vyvážiť trpkými dneškami. Vzala si nádej, ktorú nevrátila späť. Môj život mala vyvážiť jej smrť. No ty si jej dušu nezhltol, pretože ťa oň pripravil jeden bazový šíp. Bazový šíp, ktorý jej dušu prinavrátil späť Osudiu, z ktorého všetko vzíde a do ktorého sa má zas všetko vrátiť."

Ak niekto načrie z temnoty, musí poznať následky svojich činov. Ľudia sú však pochabí a zábudliví. A viac ako čohokoľvek sa boja zabudnutia. Nie smrť, ale poznanie, že si ich iní prestanú pamätať, v nich vyvoláva strach. Vedomie, že nie je nikto, kto by sa postavil na ich stranu...

Ty sa zabudnutia nebojíš?

„Bojím," odvetím úprimne. Viac ako čohokoľvek sa bojím, že na mňa Finn zabudne. A jeho iskrivý pohľad už nebude patriť mne. Bojím sa, že keď odtiaľto Rannia odkráča, pre mňa sa nič nezmení. Tak veľmi by som si želala, aby sme sa s Finnom stretli za iných okolností. V inom čase. Na inom mieste. Tak veľmi si želám ešte raz počuť jeho hlas. Cítiť dotyky jeho drsných mozoľnatých rúk na svojom tele. Vnímať tlkot jeho srdca, rytmus jeho pravidelných nádychov a výdychov.

Žoldnier, ktorý ma zachránil z nočných môr.

Keď sa rozplyniem v ničote, moje posledné myšlienky budú venované jemu.

Iba jemu

Zo snenia ma vydurí burácajúci hlas, ako keď sa besné vlny roztrieštia o skaliská: Tak prečo si potom tu?

„Pretože som dieťa osudu, ktoré ti splatí dlh."

A keď sa sklenená hladina zvlní bazovým listom aj po tretí raz, viem, že ma Močiar zabudnutia vyslyšal.

Rannia pomaličky stúpa k hladine, zatiaľ čo ja klesám čoraz hlbšie a hlbšie.

Dolu a dolu.

Do tmy.

Do chladnej priepasti, v ktorej sa centimeter po centimetri mením na trblietavú hmlu.

Dolu ku klokotavému hlasu žoldniera, ktorý mi nikdy nemal patriť. Nie v tomto živote.

Do bezodného prázdna, ktoré sa otriasa v hromovom barytóne.

Jeho barytóne.

Si mojím osudom, Thyra.

A ja sa mu poddám.

Pretože už nejestvuje nič, čo by mi v tom bránilo.