Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata štvrtá kapitola ☾ ↠

Sľúbila som, že sa oddám zatrateniu. Že sa podvolím tieňom, ktoré ma neustále ťahajú nadol.

No tiež som sľúbila, že sa nikdy nevzdám.

Že za seba budem bojovať stoj čo stoj.

Že ma už neovládne strach.

Že nedovolím, aby mal niekto nado mnou moc. Ktokoľvek.

Chcela som sa vydriapať z tejto jaskyne a doplaziť sa až k Eliasovým nohám, aby som všetkým ostatným dokázala, že za niečo stojím.

Aby som to dokázala Aelyn a otcovi.

No pravdou je, že čím hlbšie sa ponáram do tej rozďavenej papule zabudnutia, tým viac premýšľam, že som to chcela dokázať sebe. Len a len sebe.

Prišla som sem zomrieť, aby som si nakoniec uvedomila, že chcem žiť.

Žiť. Žiť. Žiť.

Dýchať svieži lesný vzduch.

Tancovať v daždi.

Kričať z plných pľúc.

Snívať s otvorenými očami.

Zaspávať pod hviezdnou oblohou.

Zabúdať v náručí iných.

Milovať celým telom.

Nenávidieť z celého srdca.

Proste len žiť.

Žiť. Žiť. Žiť.

Viečka mi pomaly klesajú, vrhajú ma do temna. Údy mi ochabujú, vytráca sa mi z nich akýkoľvek cit, akékoľvek teplo. Pomaly ma zahaľuje rubáš utkaný z ostňov mrazu.

Zaspávam.

Strácam sa.

Zabúdam.

Telom mi silno šklbne, no nevenujem tomu pozornosť. Odrazu ma zdrapnú dve mocné ruky, svaly na predlaktiach sa spínajú ako napnuté lodné povrazy – sem a tam, hore a dolu.

Stúpam vyššie a vyššie.

Na malú chvíľu nad sebou stratím kontrolu. Pred sebou mám len Finnovu tvár s drobnými vráskami okolo úst, pery vysušené surovým vetrom a tie čertovsky zvláštne oči plné tajomstiev. Sú naozaj úchvatné. Trbliecu sa ako dve zlatisté studnice, do ktorých ak padnete, nikto vás odtiaľ nedokáže zachrániť.

A ja som do nich spadla.

V ten deň, keď som otvorila dvere toho prekliateho arnyského hostinca.

A vždy, keď vidím tie dva žiarivé jantáry, spadnem do tých studníc znovu.

Ocitnem sa nad hladinou. Do pľúc sa mi dostane čerstvý, svieži vzduch. Zaklipkám očami, oslepená slabučkou žiarou.

Je to len sen. Len krásne poblúznenie, ktoré mi Močiar zabudnutia doprial. Alebo možno to pre mňa urobila Spriadačka osudu. Naposledy mi dopriala okúsiť chuť mojej slabosti, aby sa so mnou pohrala ako mačka s klbkom vlny.

Keď ku mne ten nádherný sen prehovorí, zamriem.

„Nemôžem ti to dovoliť, Thyra." Z poblúznenia ma vytrhne zastretý, chrapľavý hlas. „Nemôžem ti to dovoliť." Pozriem sa naňho, keď pokrúti hlavou.

Finnas Caalheanir.

Jeho podobizeň, mocná silueta sa predo mnou vznáša ako nejaký temný prízrak.