Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata piata kapitola ☾ ↠

Keď sa na mňa vrhne rozžiarená Rannia, skoro sa neudržím na nohách, no Finn, jemne ma pridŕžajúc za lakte, sa za mňa postaví – múr, o ktorý sa môžem oprieť. Kedykoľvek stratím pevnú zem pod nohami. Rannia mi chytí tvár do svojich drobných – ešte stále roztrasených – dlaní a pritiahne si ju k tej svojej.

„Opatrne," zakročí Elias, rozšírené smaragdové oči mu v tme svietia ako nejaké diamanty. Rannia ho však vôbec nepočúva.

„Ďakujem ti, Kathyra," zašepká mi do ucha a vrúcnejšie ma objíme, div mi nepopraskajú rebrá. „Som tvojou dlžníčkou. Už naveky."

Neodpovedám, len sa zhlboka nadýchnem a pritisnem jej dlaň na útle plece. Na malú chvíľu zatvorím oči a nechám sa unášať vzdialenou piesňou vetra, ktorý kdesi šantí v opustených korunách stromov.

„Obaja sme tvojimi dlžníkmi," prehovorí Elias, keď k nám pristúpi. Potom obráti hlavu k ostatným a dodá: „Som dlžníkom vás všetkých." Jeho dvaja preživší bojovníci sklopia zrak do zeme a prehnú sa v páse – prejav úcty, ktorú stále prechovávajú k svojmu lordovi. Finn s Daleom len myknú bradou, Zulla ho potľapká po chrbte.

„Povedz im to," zahriakne ho Rannia a prehodí si záplavu medených vlasov z jedného pleca na druhé. „No tak, Elias, povedz im to."

„Odmietnu," zašomre jej Elias, v hlase mu zuní napätie, no Rannia mu nedá na výber. Keď ho štuchne do rebier, otočí sa k družine žoldnierov, ktorí preňho donedávna pracovali, a prehrabne si spotené vlasy. „Neviem síce, čo máte vy traja v pláne," šibne po nich pohľadom, „ale ponúkam vám..."

„Štyria," sebavedomo ho preruší Zulla, nakloní hlavu na bok, tak že sa dotýka Daleovho pleca, a prekríži si ruky na prsiach.

Elias skĺzne pohľadom po mne a opraví sa: „Neviem síce, čo máte vy štyria v pláne, ale ponúkam vám strechu nad hlavou."

Dale sa poškriabe na zátylku. „Čo za to?"

Elias pootvorí ústa, no než mu z nich stihne čokoľvek vykĺznuť, predbehne ho jeho utešená manželka: „Vôbec nič, pán Whitglow. Všetci štyria ste u nás vítaní ako naši priatelia. Než sa rozhodnete vydať na svoju vlastnú púť, môžete pobudnúť v jednom z našich sídel. Aj tak sú opustené a treba do nich vniesť trochu života."

Daleovi pritom oslovení zažiaria oči. „Vždy som vás mal rád, lady Redbreathová."

„Takže?" Rannia nadvihne svoje dokonalo klenuté obočie rovnakej farby, akej má vlasy a preskočí pohľadom od Dalea a Zully k Finnovi.

Finn tľoskne jazykom, skloní sa mi k uchu a celkom nežne – akoby sa bál, že by ma hlasnejší tón jeho hlasu mohol vystrašiť – mi pošepne: „Chcela by si si nachvíľu oddýchnuť v zimnej rozprávke?"

Je pravda, že v Lysandrose som nikdy nebola a menší oddych by sa zišiel každému z nás. Boli by sme hlúpi, ak by sme ich dohodu odmietli. Predsa len, nocľah a teplé jedlo je hotovým požehnaním pre tulákov, ktorými sme sa počas tejto výpravy stali.

Prikývnem, pretože slová sa mi len ťažko derú z hrdla a od vyčerpania nie som schopná ani stáť, nie to ešte otvoriť ústa a prehovoriť. Finn to vie a preto prehovorí za mňa: „Berieme, no myslím, že sa nezdržíme príliš dlho. Čaká nás totižto práca, ktorá nepočká."

Pri jeho slovách ma však strasie.

Práca, ktorá nepočká.

Elias uznanlivo prikývne, a keď k Finnovi vystrie ruku, on ju prijme a potrasie mu ňou – znak súhlasu.

„Takže sa môžeme pobrať späť domov?" Rannia ukáže ku končiarom Mŕtvej hory, ktoré už začínajú pozlacovať prvé zlatisté lúče úsvitu, aj keď Pohrebisko je stále zahalené rúškom tmy. A stále i bude.

„Máš ten amulet, drahá?" spýta sa jej opatrne Elias, keď ju objíme okolo osieho pása. Rannia sa k nemu obráti a spod tesného živôtika svojich obsidiánových šiat si vytiahne retiazku s oválnym talizmanom z mesačného kameňa. Trbliece sa jej v dlani, ani by bol zo zlata.

„Odkiaľ ho vlastne máte, lady?" zaujíma sa Dale s očami zapichnutými do jej dlane, v ktorej sa amulet pomaly preberá k moci.

Rannia len mávne rukou. „Kúpila som ho od jednej stareny na trhu v Oryxe. Keď som jej podávala zlatku, povedala, že si ho mám nechať len dovtedy, dokým mi niekto nezachráni život." Pozrie na mňa a vtisne mi ho do dlaní.

„Ale..."

„Tá žena mala pravdu. Vo všetkom, čo mi o tom amulete povedala, mala pravdu. A keďže si mi zachránila život, je tvoj."

„Kiež by ste poznali jej meno, lady. Našiel by som ju a poďakoval sa jej, že vám predala niečo také geniálne. A možno by som si od nej jeden taký talizman kúpil aj ja," zahudie Dale, s rukou si poklepkávajúc po zarastenej brade.

Rannia sa zahľadí na tmavé mraky nad našimi hlava a prižmúri oči, akoby si v mysli vybavovala spomienku s tou starenou. Po chvíli sa ozve: „Myslím, že sa mi predstavila ako Gora."

Stuhnem. „Ako ste povedali, že sa volala tá žena?"

„Gora. Myslím, že tak znelo jej meno."

Matka mojej matky sa volala Gora. Videla som to v Eleanoriných spomienkach. Počula som, ako pred tou polorozpadnutou chatrčou vrieskala jej meno. Mohla by to byť iba náhoda, no...

Náhody neexistujú.

„Stalo sa niečo?" ozve sa za mnou Finn, chrbtom ruky mi hladiac naježenú šiju.

„Nie, nič," vydýchnem do chladnej tmy. „Nestalo sa vôbec nič." Finn mi pohladí chrbát ruky a na vrch hlavy mi vtisne bozk – vie, že klamem.

Pri Matičke, samozrejme, že to vie!

Čoskoro mu o všetkom poviem.

No nie dnes.

Dnešok nechám padnúť do hebkého popola, ktorý už naveky patrí Pohrebisku. Zhltnú ho mrazivé tiene noci, ktorá tu všetkému neochvejne vládne rovnako ako ich kráľovná vládne osudu.