Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štyridsiata šiesta kapitola ☾ ↠

Keď sa po pár týždňoch rozhodneme opustiť Eliasov dvor, lord nám na rozlúčku usporiada okázalý bál plný hudby, tanca, nádherných dámskych rób – z brokátu, saténu, či tylu –, pánskych slušivých oblekov a porcelánových etažérov prehýbajúcich sa pod ťarchou jahodových košíčkov s vanilkovým krémom, ktoré nemajú núdzu o hladných hostí.

Na tróne s bronzovými opierkami rúk sedí lord Redbreath, v tvári sa mu skvie hrdosť, akú som tam už dávno nevidela. Vedľajší trón je konečne obsadený jeho manželkou, ktorá si jednou rukou hladí zaoblené bruško, v tej druhej stíska zlatú čašu, v ktorej má určite niečo, čo v sebe nemá ani kvapku alkoholu. Pod podlhovastými vitrážovými oknami na druhej strane spoločenskej siene tancuje Zulla s nejakou plavovlasou dievčinou a podľa toho, ako sa obe tvária, sa dobre bavia. Dale postáva pri stole a napcháva sa višňovou roládou, zatiaľ čo Finn diskutuje s jedným z Eliasových radcov.

Očami prechádzam od jedného rohu siene k druhému, no sestru ani otca nezahliadnem. Podľa toho, čo mi – len veľmi neochotne – prezradila Rannia, odmietli prísť.

A čo som vlastne čakala?

Teší ma však, že sa otec dostal z najhoršieho a liečitelia z jeho tela dostali skoro všetku nemoc. A veľkú radosť mám aj z Aelyn, ktorá si na Eliasovom dvore našla prácu ako liečiteľka.

Naše vzťahy sa však nijako výrazne nezlepšili. Ani potom, čo som im vyklopila celú pravdu o tom osudovom ráne, ktoré zmenilo naše životy. Finn ma po celý čas držal za ruku, no ani on nedokázal zabrániť beznádeji, ktorá ma zhltla hneď potom, ako po mojich slovách otec s Aelyn pochybovačne podvihli obočie a vymenili si zmätené pohľady. Neverili ani jedinkému jednu slovo, ktoré zo mňa vypadlo. Myslím, že ma už navždy budú obaja viniť za matkinu smrť, no aspoň mi úprimne poďakovali, že ich Elias prichýlil na svojom dvore.

Chlad medzi nami vždy bol a vždy aj bude.

Malá časť mňa však dúfala, že...

Myšlienkami zablúdim späť ku dňu, kedy sme prekročili brány Eliasovho dvora a ja som ako prvé zahliadla ich – otca s Aelyn. Na hranatom nádvorí, ktoré bolo pokryté ľadom a zaviate snehom, stáli dve siluety. Zúrivé vetrisko im bičovalo bledé tváre, vlasy im lietali ani splašené z jednej strany do druhej, no oni tam i tak čakali, podopierajúc jeden druhého. Čakali, kým neprekročím brány Eliasovho dvora, aby sa naše cesty navždy rozišli.

Aj napriek tomu som si myslela, že dnes zavítajú na ples. Že prídu, aby sme prehodili zopár slov a koniec koncov, aby sme sa rozlúčili.

Nádejala som sa však zbytočne.

Zato Finnova rodina pozvanie prijala – teda jej väčšia časť. Najstaršia zo sestier zostala s chorľavou matkou doma. No zvyšné Finnove sestry sa ladne vznášajú na parkete, akoby sa narodili s tancom v krvi. Akoby neexistovalo nič a nikto, kto by ich v tom mohol zastaviť. Zvŕtajú sa na parkete, držiac sa jedna druhej, akoby sa báli pustiť, pretože by sa už nikdy nenašli.

Po očku ich sledujem, ich orieškové kučery, modrasté oči a jemné oválne tváre s ružovými líčkami a čoraz viac si uvedomujem, že sa na Finna ani trochu nepodobajú.

Dale mi raz prezradil, že Finn sa poddal na svojho otca, zatiaľ čo sestry sú vernou kópiou svojej matky. Vtedy mi napadlo, či ma Finn nezachránil práve kvôli tomu, že nechcel byť ako jeho otec. V Aryne som mu pripomenula minulosť a on do nej nechcel spadnúť.

Finn mi pred nedávnom oznámil, že sestry i matka súhlasili, že ostanú žiť v Lysandrose v jednom z Eliasových honosných sídel, ktoré lord daroval Finnovi z vďaky, že s ním zostal až do konca výpravy. A Finn to sídlo – s lesklými mramorovými podlahami, množstvom spální a kúpeľní – ponúkol sestrám a matke.