Ty, ja, my a oni

Časť 1

Kapitola 1

„Nestojte tam vzadu, pokojne poďte bližšie!"

Bližšie? Som rád, že som si našiel útulné malé miestečko celkom vzadu na tomto parkovisku, ktoré sa tvári ako školský dvor. A keď vravím školský, myslím tým naozaj ŠKOLSKÝ. Síce je toto môj prvý deň na univerzite, ale budova školy vyzerá ako klasický výkrik postkomunistickej mašinérie na zotročovanie mladých mozgov niekde v zapadákove na východnom Slovensku. V preklade Základná škola vo Vranove nad Topľou. No offence východniari, ja som si stereotyp zaostalého východného Slovenska z prstu nevycucal.

„Vítame našich nových študentov na Welcome Day! Ja som Maťa a toto je Fifo a sme moderátormi tohto eventu."

Ak sa zhromaždenie zhruba dvoch stoviek adolescentov na rozbitej odstavnej ploche dá nazvať eventom, tak sa mám v škole na čo tešiť. Och, a spomínal som, že škola má svoje budovy roztrúsené po celom meste? A zrovna táto sa nachádza úplne na okraji mesta, kam zavítajú iba študenti a kovový šrot z vedľajšieho vrakoviska. Nečudo, že sa celá ulica volá Šrotová.

Druhá polovica septembra je zatiaľ ukážka krásneho babieho leta čomu som prispôsobil aj svoj outfit - čierna košeľa bez goliera a šedé kárované nohavice s bielymi teniskami. Oblečenie mám rád, a tento stereotyp, ako tomu, kto inklinuje viac k mužskej časti populácie, si rád pripíšem aj sám.1

Na pódiu sa práve rozbieha súťaž v pití piva (nič pre mňa, alkoholu neholdujem2) a radšej sa pozriem na mobil, či mi odpísal. Nič. Myslel som si, že po týždni mlčania sa ozve ale evidentne už túto kapitolu uzavrel. Pozerám sa na naše prezývky v chate. Denisko🍑 a Marko🍆. Výber emoji je pozoruhodný aj vzhľadom na to, že k prvému sexu nikdy nedošlo. Mám na mysli ten „echtovný", aj keď sa za styk považuje aj baklažánik v ústnej dutine. Z toho „ozajského" som mal vždy strach z rôznych dôvodov, ktoré si každý z vás určite domyslí a nepohorší sa (veď máme predsa 21. storočie, ehm...)

Vzťah s Markom nebol vlastne plnohodnotným vzťahom, keďže prakticky celé jeho trvanie prebiehalo iba vo virtuálnom svete zvanom Twinklr.3 Osobne sme sa stretli iba dvakrát. Marko býval na Morave a okrem pár kilometrov nás delila aj covidom uzavretá hranica. Niečo ako počas studenej vojny, aj keď nás neohrozoval elektrický plot ale vírus.

Mobil vopchám späť do vrecka a vidím, že si nás zjavne starší študenti začali rozdeľovať do skupín podľa priezvisk. Ja som vďaka tomu môjmu až v poslednej šiestej. So spolužiakmi na seba pozeráme zmätene ako Kardashianka na kružidlo keď v tom započujem svoje meno.

„Zablúdil!"

„Zblúdil."

„Áno, prepáčte za skomolené meno."

Na to, že ľudia komolia moje meno som si už zvykol. Aj na rôzne nevtipné vtipy. Ale keď počujem priezviská spolužiakov, prestanem sa cítiť ako vyvrheľ. Kotúč. Marcipánová. Rapavý. A moje najobľúbenejšie, Zbehol. Minimálne naše priezviská by mohli spolu vytvoriť novú moderátorskú dvojicu (Zblúdil a Zbehol znie určite zvučnejšie než Junior a Marcel).

Žieňa stojace predo mnou4 sa zrazu ozve: „Môžem sa spýtať v ktorej budove máme zajtra prvú hodinu?"

„Ak sa nemýlim, prvú hodinu máte zajtra angličtinu s profesorom Krajčírom v Diere."

„Kde?" ozveme sa piati naraz pozerajúc zdesene na študentku ako voliči ĽSNS na účastníkov dúhového pochodu.

„Diera. Tak sa volá jedna zo školských budov."

No fasa. Tomuto inštitútu chýba už iba Jedáleň Nevoľnosť a Internát Žalár.

A tým sa celý uvítací deň končí. Strata času a škoda cesty sem, pomyslím si, odoberajúc sa na zastávku MHD, kde zistím, že autobusy v smere na železničnú stanicu jazdia zo Šrotovej iba raz za tri hodiny. Diera bude mať dúfam lepšie spojenie so zvyškom mesta.

____________________________________________________________________________

1 týchto stereotypov na mňa platí viac

2 v tom čase ešte nie, vysoká však všetko zmenila

3 alias zoznamka pre gayov s oranžovou maskou v logu, aj keď slovo „zoznamka" je v tomto prípade tak nadnesené ako obočie Záborskej

4 spolužiačka Veronika, ktorej pôsobenie na škole trvalo tak dlho ako kandidatúra Gabiky Drobovej na prezidentku