Čo skrýva?

5. časť

"Auuuu" skríkla som, keď som na svojom chrbte, blízko pravého pleca, ucítila pálčivú bolesť. Chytila som toho miesta ľavou rukou a ucítila krv.

"Čo si to..?" ani som nedohovorila a otočila som sa jeho smerom. Ale ešte predtým som pohľadom zavadila o vlasy na zemi. Hnedé vlasy. MOJE vlasy!! "Ty jeden odporný sukin syn!!" teraz som mu už hľadela do očí a snažila som sa ho ubodať ho mojím vražedným pohľadom, no nejako to nešlo. Len si tam tak stál s nožom v ruke a pobavene na mňa pozeral. Dobre moje vlasy by mi mali byť teraz maximálne ukradnuté, ale čo už? Mám ich rada a hodlám sa pomstiť. Hoc by to malo byť v nasledujúcom živote. Teraz mám vďaka nejakému tmavovlasému idiotovi jednu polovicu vlasov kratšiu ako tú druhú. Už sa prestaň zapodievať vlasmi. Ide ti o život. Vravela som si a opakovala si to dokolečka, kým som sa neukľudnila. On sa zatiaľ približoval ku mne. Ja som ustupovala stále ďalej a ďalej dozadu. Hocikde, len nech je to od neho.

Utápala som sa v myšlienkach, čo so mnou bude.

"Je tu veľké ticho, nemyslíš?" vytrhol ma z mojich myšlienok a ja som zastala na mieste. To ho trochu zaskočilo. Pravdepodobne ho bavilo takto sa prechádzať a ja som mu to prekazila. No čo už?

Sadla som si na zem a to ho prekvapilo ešte väčšmi. Neotáľal ani chvíľu. Pristúpil bližšie ku mne a takisto si sadol na zem. Sedeli sme tam na zemi ako dve malé deti, ktoré sa idú spolu hrať v pieskovisku

"Čo odo mňa chceš?" spýtala som sa ho hľadiac do zeme takmer nepočuteľným hlasom. Zrazu ma prepadla bolesť v pleci a aj na chrbte, tak som sykla a chytila sa ramena, do toho ešte aj začal fúkať vietor a všetky vlasy som mala v ústach. Musela som si ich zastrčiť za ucho, no nepomohlo to, tak som sa na to vykašľala a nechala im slobodu.

"Nič" povedal to tak ľahostajne, až ma to zarazilo. Nemám slov. Jednoducho... Čoooo???

Pozrela som naňho a on si akurát utieral nôž do trávy.

"Tak som buď blbá ja alebo ty, a ja to nie som" povedala som mu to a pritom som čakala kedy sa na mňa pozrie.

Odtrhol pohľad od noža a pozrel mi do očí odhodlaný niečo povedať, no zazvonil mu mobil.

Postavil sa a vytiahol mobil z vrecka. Zodvihol ho.

"Noo?" opýtal sa volajúceho otráveným hlasom. Po krátkej chvíli sa ozval znovu. "Ju" a pritom sa na mňa pozrel. Hmmm zaujímavá konverzácia. "Dobre, daj mi 5 minút," povedal zrušil hovor, odložil mobil aj nôž, ktorý, mimochodom, ešte stále držal v ruke. Ďalej venoval svoj pohľad mne a ja som len sledovala, čo sa bude diať. Asi ma nechce zabiť, keďže ten nôž odložil. Ale za predpokladu, že ma chce zabiť holými rukami, by to bolo už asi o niečom inom. Zohol sa ku mne a chytil ma za ruku, jasne, že za tú, ktorú mi pred chvíľou vykrútil.

"Ideme" povedal a ťahal ma na nohy načo som ja odpovedala syknutím od bolesti. Len to ignoroval a stále ma ťahal za tú istú ruku. Veď prečo by sa obťažoval s nejakou ohľaduplnosťou alebo ľútosťou.

Ťahal ma smerom, ktorým sme prišli. Keď chcem niečo urobiť, tak teraz je moja šanca. Nedáva veľký pozor.

Vytiahla som z vrecka nohavíc dýku a skryla ju za chrbát. Pokúsila som si vymaniť ruku z jeho zovretia, no nešlo to, len to spôsobilo to, že ma začalo bolieť rameno. No keď už bolí.. Zastavila som, teda až sa dá spomalenie nazvať zastavením. Ale nakoniec sme zastali, lebo ma tmavovlasý pustil a zastavil pričom sa ku mne otočil a hodil na mňa pohľad, že Čo zdržuješ?

Podozrievavo sa pozrel na moju ruku, v ktorej som schovávala za chrbtom dýku. Musela som konať. Vrhla som sa naňho, ale, ako som predpokladala, uhol sa. Vyzeral byť dosť prekvapený, ale na druhej strane mal zas ten istý pobavený výraz na tvári. Ako ja to neznášam. Boj zblízka som prehrala, tak musím skúsiť niečo iné. Tak som po ňom tú dýku vrhla. Sakra! Keby som len... Trochu rýchlejšie...

S tou letiacou dýkou, ktorá mimochodom minula svoj cieľ, odletela moja posledná šanca ujsť a moje sily takisto. Oprela som sa o strom za mnou a ignorovala som bolesť chrbta, ktorú som tým spôsobila. Na vnímanie bolesti som bola až príliš vyčerpaná.

Len som zavrela oči a ... A hneď som ich otvorila, lebo ma istá tmavovlasá osoba zodvihla zo zeme a prehodila si ma cez plece.

"Pusti ma! Okamžite!" kričala som a búchala som ho všade kde som len mohla a dočiahla, on len si pobavene povzdychol, skôr sa to podobalo smiechu. No musím uznať, že aj bolo čomu sa smiať, lebo moje údery ho mohli akurát tak štekliť, čižeee...

"Ani sa neudržíš na nohách, ale až sa chceš plaziť tak ťa pustím," povedal už pre zmenu chladným hlasom. Už som bola len ticho a čakala kedy dôjdeme pravdepodobne do továrne, z ktorej som utekala.

Odrazu tu bolo veľa svetla. Vyšli sme z lesa a keď si moje oči zvykli na toľké svetlo tak som rozpoznala budovu, ku ktorej sme šli. Nemýlila som sa- továreň.

Čo ma tam čaká, asi nebude veľmi príjemné.

Čaute všetci! Tak a konečne je tu nová časť, na ktorú ste sa dúfam tešili, prepáčte, že tak neskoro, ale okolnosti ma nepustili písať. A ešte prepáčte, ze je tak krátka. Posnažím sa sem ďalšiu časť pridať čo najskôr.

Ďakujem vám všetkým, ktorí čítate a hodnotíte môj príbeh.

Tak čautééé pri ďalšej časti

Vaša Kačenka~

XOXO