Tento príbeh je o niečo starší, nedopísaný. Záleží iba na VÁS, či ho mám písať ďalej alebo nechať v takomto stave. Enjoy a ďakujem za prečítanie a prípadné reakcie potešia ešte viac!
Zobudila som sa. Za mojím chrbtom som ešte stále počula žblnkať vodu v rytme *kvap ... kvap ... kvap* ... vlastne tu všade bolo dosť mokro. A zima. Hrozná zima. Veľmi pomaly som otvorila oči a nadýchla som sa. Nachádzala som sa v lese, všade okolo bol zelený mach a mohla som počuť pavúka kĺzajúceho sa po jeho vlastnom klzisku – pavučine. Všetko bolo zrazu hlasnejšie, silnejšie a viditeľnejšie. Mohla som vidieť ako schátrané bunky stromu odpadávajú a ako malá kvapka päť metrov odo mňa čľupla na zem. Ale nepamätala som sa ako som sa sem dostala. A kto vlastne som? Kde to som?
Za mojim chrbtom som začula slabučké chichotanie. Inštinktívne som sa otočila a poobzerala som sa. Nič som nevidela.
„Je tam niekto?“ Opýtala som sa roztraseným hlasom. Pousmiala som sa nad mojím hlasom. Bol úplne rovnaký ako ten chichot.
„Ty nás ešte stále počuješ?“ Ozvalo sa predo mnou, hoci som nikoho nevidela. Niekoľkokrát som zažmurkala.
„Kto ste? Kde ste?“ Preglgla som nasucho a začala som sa triasť. Mohla som to zhodiť na zimu, ale pravda bola, že viac ako zima ma zožieral strach, z každej časti môjho tela bolo cítiť napätie, strach a nevedomosť.
„Priamo pred tebou, hlupaňa,“ hlasy sa znovu zachichotali.
„Ja vás ale nevidím.“
„Hej, Mich – ak to správne chápem, počuje nás, ale nevidí nás. A cíti nás?“
Nadýchla som sa a kýchla som. Cítila som vôňu fialiek, ľalií, zvončekov a prvosienok. Vôňa jari. Na druhú stranu napravo som cítila veľmi prenikavú vôňu levandule, oleandra, púpavy, harmanca a orchideí, čo boli charakteristické vône pre leto.
„Zdravíčko!“ Povedali hlásky naraz.
„Ďakujem,“ odpovedala som chladne.
„Nemáš začo, Clarissa,“ pošepkal teraz iba jeden hlások, bolo ho počuť zľava.
„Čus!“ Zasyčal hlas sprava.
„Ja... ja... ja sa volám Clarissa?“ Zakoktane som sa opýtala.
„Tá najchladnejšia zo všetkých...“ zamrmlal hlások sprava.
„Máš problém?!“ Zaútočila som.
„Hej.“
„A DOSŤ! Mich, niečo si mi predsa sľúbil,“ ozval sa ten ľavý hlások.
„Takže, ten napravo je Mich a ten naľavo sa ako volá?“
„Ja som Drue ... ani vlastného najlepšieho priateľa a najhoršieho nepriateľa si nepamätá,“ na znak nesúhlasu pokýval hlavou zľava doprava.
„A nevidíš nás preto, lebo sme niečo ako roční obdobáci. Ja som leto, preto sme nepriatelia. Drue je jar, preto sa máte radi,“ doplnil ho Mich.
„A ja som zima...“
... Po čase museli Drue aj Mich odísť preč. A ja som musela tiež. Dali mi jasné inštrukcie kam mám ísť, s kým sa mám stretnúť. Aspoň som nebola prvá, ktorá sa stala človekom. Ale určite som nebola posledná. Vraj sa všetci “obdobáci“ začali toto leto búriť viac ako kedykoľvek predtým. Ale vraj nikto ich potom nepočul, necítil. Iba ja. Vždy preto keď sa niečo také stalo sa nejakou záhadou na zem pri nich nejakou náhodou spustil papierik s inštrukciami. Ale pri mne nebol. Nebol čas sa pýtať prečo.
Vyšla som z lesa a ocitla som sa v tmavom meste, šedom. Nebol tam nikto, kto by počúval prosby o pomoc, mohla som sa len snažiť objaviť to miesto s adresou Čarovná 7. Dosť ironické na to, že mám vygumovanú pamäť a vraj sa volám Clarissa. Blúdila som ulicami mesta. Bola som na dne, tak som oslovila milo vyzerajúcu babku sediacu na lavičke.
„Dobrý deň, prosím vás kde je Čarovná 7?“ No babička tam stále iba sedela a usmievajúco sa pozerala na toho starčeka idúceho cez prechod pre chodcov. Povedala som si, že skúsim šťastie inde, no ľudia sa ani len nezastavili. Nepočuli ma. Začala som plakať a bežala som čoraz rýchlejšie. Bola som už na kraji mesta a potom som ho uvidela. Niečo ako palác, obrovský dom. Vyzeral krajšie ako hociktorý šedý dom tu v meste. Mal na sebe veľa z lesa, bol útulný. Bol postavený z drevených polien a bol obrastený machom. Vonku svietila jedna pouličná lampa. Takáto chatrč by sa hodila skôr na vidiek.
So strachom som zaklopala na dvere. Otvorila ich nejaká mladá žena.
„Kto si?“ Opýtala sa ma.
„Vraj som Clarissa ... tá chladná,“ odpovedala som.
„Neočakávali sme ťa.“
„Si prvá, kto ma počuje, teda ak nerátam tých dvoch, ktorých som ani nevidela, ale iba počula. Tak pomôžeš mi?“
„Poď dnu,“ usmiala sa a otvorila dvere. Vstúpila som dnu a nadýchla som sa. Bolo to tu živšie ako vonku, také akoby zobrali celý les a preniesli ho do jedného domu. Všetko tu bolo živé. Na strope dokonca čvirikali vtáčiky a na zemi bol mach. „Mimochodom, ja som Jess, tá jesenná. A nemusíš sa vyzúvať...“ Až teraz som si uvedomila, že vlastne mám na sebe iba priliehavé biele šaty a maličké črievičky. Nad čím som sa rozchichotala, mala som biele vlasy a vôbec som si to nevšimla! Jess sa na mňa varovne pozrela. Nasledovala som ju až do miestnosti, ktorá bola zrejme spoločenská. Na prednej stene bol kozub a boli tu gauče z dreva, obrastené machom. Nevyzerali veľmi pohodlne, no na každom sedeli aspoň traja ľudia, niektorí tu postávali a šepkali si. Ja som zachytila všetky ich rozhovory vďaka vycibrenému sluchu. No nie všetky pohľady a rozhovory boli najkrajšie.
„Aha, nové mäsko ... ďalšia chladná, ooooo už sa bojíme,“ počula ženský hlas.
„Vidíš ju? VIDÍŠ JU? Tie dokonalé ladné krivky... Kočká,“ počula zas mužský hlas.
Odrazu započula od nejakého chlapa ... vlastne vyzeral, že je približne v jej veku, ktorý sama nepoznala. V rohu miestnosti stál, oblečený v čiernom kabáte, bez znaku pobavenia a pošepkal, síce pri ňom nikto nestál: „Nie každý rozhovor sa ti bude vždy páčiť,“ obzrela sa znova, no už tam nestál.
Jess ako prosbu o pozornosť zatlieskala. „Héj! Všetci! Toto je Clarissa, odteraz je tu s nami. Ako ste si istotne všetci všimli – je chladná, tak pozor na ňu. Nájde sa niekto, kto by jej vysvetlil ako to tu chodí?“
Na Jessino prekvapenie pristúpil jeden chlap. Clarissa v ňom spoznávala chlapa z rohu miestnosti.
„Ja sa hlásim,“ prehovoril a usmial sa, chýbal mu jeden vrchný predný zub.
„Perfektne, Sirael, môžete ísť spolu s Clarissou hore.“
Hmm, takže Sirael, pomyslela som si.
Sirael podišiel ku mne, trochu zaváhal, no pokračoval v ceste. Dobehla som ho. „Ahoj kráska,“ povedal a usmial sa.
„Čau fešák,“ oplatila som mu rovnakým tónom. Vlastne až teraz som si ho z rýchlosti premerala, bol to mladý chlap, s hnedými krátkymi vlasmi, úžasnou postavou, skvelým zadkom (ako si stihla všimnúť ešte keď ho dobiehala) a nádhernými hnedo-červenými očami. Nebola si veľmi istá, aké obdobie zastupuje, ale bola príliš zbabelá sa ho to opýtať.
Keď vyšli po schodoch, tiež si všímala tú krásu. Všade boli dvere, no na zemi bol mach a rástli tam aj bielo žlté kvietky. Sú všetky domy také krásne?
