Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Kto je to?

Pohľad Terezy:
,,Už dosť! Prestaň!" kričala som po dračici. Nespoznávala som samú seba. Ešte nikdy som sa proti nikomu nepostavila s toľkým hnevom. Nachádzali sme sa vysoko v oblakoch, mne to bolo ale jedno. Spravila som to, čo som považovala za vybitie svojho hnevu. Dračici skameneli obidve krídla a my sme začali padať. ,,Počúvaj ma, ak neprestaneš so mnou bojovať, tak zdochneš, rozumieš?!" jačala som po nej, aby ma v tom zmätku počula.

Asi ma pochopila, pretože obidve hlavy ma prestali dočahovať a tá hlavná, na ktorej som bola ja, sa viditeľne upokojila. Aspoň to tak vyzeralo. Kameň praskol a opadol. Niekoľko metrov nad zemou dračica rozprestrela krídla a použila ich ako padák. V pokoji sme pristali na zem a ona sklonila hlavu, aby som mohla zliezť. Keď som sa na ňu pozrela, na moje prekvapenie hlavu nechala u zeme a ďalšie dve ju nasledovali. ,,Asi si práve skrotila toho najnebezpečnejšieho draka na svete." ozval sa za mojim chrbtom Vargas.

,,Čože?!" vypleštila som na neho oči. ,,Presne tak. Nikdy v histórii si na tohoto draka nikto netrúfol. Ty si prvá." vysvetľoval mi. Založila som si ruky na hrudi a odvetila som: ,,Bola som naštvaná." Usmial sa na mňa. Rýchlo som od neho odvrátila zrak a zavelila som: ,,Ideme do Angory." ,,Nie." povedal mi za chrbtom. ,,Prosím?!" furt som bola vytočená. ,,Budeme moc nápadní. Marwolaeth Tri Phen žije iba v týchto končinách." odvetil s kľudom.

,,Tak čo teda navrhuješ?" ,,Navrhujem ísť do jej hniezda." navrhol. ,,To je teda vážne super nápad." prekrútila som nad tým očami. Neprotestovala som, keď sa Vargas objavil iba pár centimetrov od mojej tváre a spolu so mnou sa premiestnil na dračiu hlavu. Dračica ostala trochu v šoku, ale na môj povel vzlietla. Vargas si presadol na druhú hlavu z mojej pravej strany a pevne sa chytil rohu. Potom ale začal robiť blbosti, ako napríklad nechať sa unášať vetrom, alebo sa na chvíľu pustiť úplne. Svaly na rukách sa mu pritom napínali, nemohla som sa ubrániť tomu, aby som sa na to nepozerala.

Všimol si ma a objavil sa tesne vedľa môjho ucha. ,,Bu." zašepkal mi doňho. ,,Mohol by si prestať?" odsotila som ho od seba. Trochu som nepočítala s tým že to tak moc preženie a zletí z draka. So strachom v očiach som sledovala, ako padá k zemi a následne mizne v kúdole čierneho dymu. Opäť sa objavil hneď vedľa mňa. Zľakla som sa ho, aj keď som to čakala a odskočila som. Vtedy nastal ten zlomový okamžik.

Obrovskou rýchlosťou si ma k sebe privinul a sklonil sa ku mne. Stalo sa to tak strašne rýchlo. . . Najprv ma uchopil za ruku a pás, následne ma pobozkal. V šoku som sa chcela dostať z jeho pevného zovretia. Náš bozk prehĺbil a mňa si ešte viac pritlačil ku svôjmu telu. Cítila som jeho svaly a počula som biť jeho srdce. Podlahla som mu a uvolnila som sa. Vedela som, že ma nenechá spadnúť. Zapojil do toho aj jazyk a ja som si to začala užívať. Boskávali sme sa na drakovi, šialené. Voľnou rukou som ho chytila za krk a hladkala som ho.

Po chvíli sme sa od seba odtiahli. Na tvári mal úsmev, ale taký iný. Nikdy som u neho tento úsmev nevidela. Nie žeby sme sa poznali dlho, ale takto som ho ešte nevidela tváriť sa. Zaujímalo by ma, či sa takto tvári bežne. Ale asi skôr nie, ako áno. ,,Nikdy by som nečakal že to poviem, ale. . . som šťastný." povedal. Ani neviem prečo, ale nahrnulo mi to slzy do tváre a musela som ho objať. Proste som musela, nemohla som si pomôcť.

Zmáčala som mu asi polovicu trička, ale stálo to za to. ,,Ššš." utišoval ma. Takto sme tam stáli ešte hodnú chvíľu, než sme sa začali tváriť, že sa vlastne nič nestalo.

Pohľad Mii:
Konečne v bezpečí som si mohla vydýchnuť. Strážnici sa na mňa pozerali s údivom, potom im zrak padol na moje krvavé ruky. ,,Odvedieme vás do ošetrovne?" opýtal sa ma jeden. Prikývla som. Tmavovlasý elf išiel somnou, zatiaľ čo druhý elf zostal na stráži.

Nebolo to nič vážne, mala som to iba oškreté. S obviazanými rukami som sa vydala do svojej izby. Bolo to tu až moc prázdne. Iba ja a Leaslye. Tie dve tu chýbali. Kto vie, čo sa s Terezou stalo. Dúfam, že je v poriadku. Boli vyslané pátracie jednotky, čo ju mali nájsť. Nič. Nedostali sme od nich ani odozvu, ako keby sa len tak vyparili. Zvalila som sa na svoju posteľ a takmer okamžite som zaspala.

,,Mia? Mia kde si!"
,,Michal? Si to ty? Nevidím ťa!" kričala som do tmy. Okolo mňa bola iba tma, nikde ani náznak po ďalšej osobe. ,,Michal! Ja ťa nájdem, sľubujem." hovorila som stále dokola. Odozva prišla v podobe ozveny. Bola som si istá, že to bol môj brat. Toho by som spoznala v každej okolnosti.

Počula som hrom, blesk osvietil tmu. Videla som neidentifikované siluety ľudí. Aspoň to ako ľudia vyzeralo. Rozbehla som sa za nimi, to bola chyba. Boli mŕtvi, nabodnutí na sekery, prebodnutí oštepmi a mečmi, zastrelení šípmy. Začala som rýchlo dýchať, môj zrak spočinul na mojich rukách. Žily boli preťaté, vytekala z nich jasná krv. Tá mi stekala po dlaniach a cez prsty rinula na zem. Začala ma páliť a potom sa zmenila na oheň, čo začal pohlcovať celé moje telo. Bolelo to, cítila som, ako mi páli vnútornosti a ako ma zožiera zaživa.

Kričala som, plakala, proste všetko. Padla som na kolená a keď sa oheň priblížil k mojim očiam, naposledy som vykríkla.

Prebudila som sa celá spotená. Môj zrak padol na moje ruky v obväzoch, zbledla som. Obväzi pretiekli a krv bola všade na mojej posteli. Zranenými rukami som si objala kolená a snažila sa ukľudniť. ,,Si v poriadku?" ozvala sa Leaslye zo svojej postele. ,,A-ano, som." zakoktala som sa. To teda moc presvedčivo nevyznelo, ale tak čo už. Leaslye zažmurkala a keď sa trochu prispôsobila tme, podišla ku mne a objala ma. ,,Koľko je hodín?" zašepkala som. ,,Neviem. Asi päť hodín ráno?" tipovala Leaslye a odmietala ma pustiť. Do riti. Spala som možno tak tri hodiny.

,,Povieš mi, čo sa stalo?" prehodila. Vyrozprávala som jej celý svoj sen, divila som sa, že som si ho vôbec pamätala. ,,Už je dobre. Tu si v bezpečí." upokojovala ma, ako malé dieťa. Ukázala som jej svoje ruky. Mierne zhíkla, ale zachovala si chladnú hlavu: ,,Asi si ich dosť zle poranila." Nesúhlasne som pokrútila hlavou: ,,Ošetrovateľka povedala, že je to len povrchové zranenie. Už to malo byť dávno zacelené." Leaslye ma ešte chvíľu presviedčala, že niečo také neni možné a potom išla ďalej spať. Ja už som nezaspala. Bála som sa, že sa ten sen znovu vráti. Myšlienka, že budem zase krvácať bez toho, aby som o tom v realite vedela, ma desila. A tak som len pozerala do stropu, alebo sa len tak prevaľovala na posteli.