Kolieska a skrutky

Prológ

Nad mestom sa rozsiahli búrkové mračná. Studený dážď klopkal na okenné tabule a blesky ožarovali temnú oblohu. Bolo počuť iba temné a hlasné hrmenie. Všetci boli poukrývaní vo svojich domoch.
V dielni na kraji ulice svietilo v okne jasné svetlo. Rudolph Lindquist pracoval dlho do noci. Trápil sa s opravou drevených kukučkových hodín, ktoré mu zabrali veľa času. Zvuk dažďa tlmilo tikanie stoviek hodín, ktoré viseli na stenách, ležali rozobraté na pracovnom stole, alebo stáli na vysokých drevených policiach.
Odrazu zvuky prerušilo zvonenie tak zvaného hlasovodu. Bol to podobný prístroj, akým sa u nás nazýva telefón. Rudolph len otrávene zažundral a predstieral, že dotieravé cinkanie nepočuje. Radšej sa ďalej venoval svojej práci. Chcel to už mať čím skôr hotové, aby mohol hodiny už na druhý deň odovzdať zákazníkovi.
Nuž jeho práca bola skôr jeho nenútenou záľubou. Jeho známi to považovali vždy za extravagantný koníček, nakoľko pochádzal z urodzeného rodu a o peniaze nikdy núdzu nemal, no zároveň boli jeho častými zákazníkmi. On to pokladal za veľmi upokojujúce remeslo, pri ktorom si vedel skvele prečistiť hlavu a mať kľud od chaosu doma.
Odkedy jeho žena opäť otehotnela bývala večne náladová a precitlivená. Aspoň tak to vnímal on. Páčilo sa mu, ako všetky súčiastky vždy perfektne zapadajú do hodín, ktoré opravuje a tým im vdýchne nový život. Prečo len ľudia nemôžu byť ako dokonalý hodinový mechanizmus? Často si sám pre seba pomyslel. Hlasovod neprestával cengať. Rudolph zachraptel a napokon zodvihol slúchadlo a priložil si ho k uchu.
„Lindquistovo hodinárstvo, čím vám poslúžim?" ozval sa. „Pán Lindquist? To som rada, že ste to zodvihli." s úľavou si vydýchol ženský hlas. „Slečna Banksová? Deje sa snáď niečo, že mi voláte v takúto neskorú hodinu?" opýtal sa prekvapené a hlavne zaneprázdnene. „Och áno! Áno, pane. Vaša pani. Práve porodila." oznámila mu natešene. Z druhej strany sa chvíľu nik neozýval. „No nie je to radostná správa, pane?" očarene sa vytešovala žena.
„Ah, iste. Skvelá novina. A čo to je, ak smiem vedieť?" spýtal sa sucho. „Krásne zdravé dievčatko. S veľkými zelenými očkami, celá matka!" rozplývala sa slečna Banksová. „Ach... vskutku milé." odfrkol celkom nezaujato. „Budem sa ponáhľať, aby som prišiel čo najskôr." márne sľuboval. „Vynikajúco! Vaša pani bude mať veľkú radosť. Už by som mala ísť naspäť k nej. Nech sa vám práca darí, pán Lindquist. Uvidíme sa doma." „Iste... slečna Banksová."
Žena hovor zrušila a na druhej strane sa ozvalo hluché pípanie. Rudolph položil nazad slúchadlo a premýšľal nad svojou práve narodenou dcérou. Už mal staršieho syna a teraz dostal malú sestričku. Mal by jej ísť v budúcnosti príkladom. Hoci chcel Rudolph prácu poriadne dokončiť, predsa len ho premáhala zvedavosť nad novonarodeniatkom. Skutočne sa poponáhľal a radšej skončil skorej, aj keď bol presvedčený, že Betsy Banksová, ich gazdiná a pestúnka sa o všetko hravo postará lepšie ako on sám. Bol rád, že tam pri tej osudnej hodinke nemusel byť v ich prítomnosti. To by asi psychicky nezvládol. Celé je to ženská záležitosť, o ktorú by sa nemal starať nik iný ako ony samé, alebo pri najhoršom pôrodný lekár.
Dokončil kukučky, pobalil si veci, zavolal si drožku a vydal sa naprieč dažďu domov ku svojej rozrastajúcej sa rodine.