EAT ME!

Na úvahu

*Taehyung

Polícia? To vážne? Nemajú nič iné na prácu iba chodiť kolo tejto školy a čmuchať? Humus! Ja mať niečo také na starosti, tak radšej sa vrátim domov a trčím tam ako kura v bydle. Zbytočne tu strácajú čas.

„Zvonilo, Taehyung," otočil som zrak od okna na človeka, ktorý sa nebál kolo mňa ani len prejsť.

„Viem, Namjoon...ale to ty by si mal skôr už sedieť na zadku. A vraj poslušný študent," postavil sa vedľa mňa a hľadel na všetok ten incident, kde už aj stála záchranka s otvorenými zadnými dvierkami a ďalšie vyšetrovacie vozidla z patologického laboratória.

„Čo si spravil?" spýtal sa ma tichšie, aby sa to zbytočne neozývalo chodbou po škole.

„To, čo som mal," vytiahol som si založené ruky z vreciek uniformy a plánoval som odísť – lepšie odtrhnúť sa od tejto mizernej konverzácií, ktorá sa ešte len začínala blbo. Bohvie, či by skončila aj blbo. Jednoducho, neplánujem mu odpovedať na ďalšie primitívne otázky.

Schmatol ma mocne za zápästie a vtiahol naspäť na miesto.

„Si normálny?! Na školskom dvore?! Ty si sa zbláznil?!" neplánoval som mu nič vysvetľovať ani odpovedať nato hocijak. Mám vlastnú hlavu, preto teraz ľutujem, že som ho žiadal o pomoc. „Práve si dal každému jasnú odpoveď-,"

„A čo teraz s tým spravíš?!" vybehol som na neho, lebo ma neustále nebaví počúvať tie protivné výkyvy, hoci viem, že on má pravdu. „Zabiješ ma a zbavíš sa môjho tela, hm?! Veľmi rád ti to uľahčím!"

Jeden aj druhý sme mali vražedné pohľady na toho oproti, hoci to žiaden zmysel nemalo, iba sme sa bili trocha inak.

„Robíš veľké chyby, Taehyung...takto ťa nestihnem ani chrániť, keď budeš neustále konať na vlastnú päsť," iba som ticho pozoroval jeho oči a načúval jeho slovám, ktorými doslova šepkal. „Viem, že si zamilovaný, ale nepreháňaj to zase...trest ťa stojí život," nadýchol som sa a otočil sa k Namjoonovi radšej chrbtom. Sú to pravdivé slová, ale nerád ich počúvam. Je síce náš líder, ale to neznamená, že keď sa tak skľudnila biela hlava, že sa musím aj ja. „Jungkook ťa nepodvedie...je až príliš dobrý na tvoj vkus," skôr než som stihol niečo povedať, zdrhol, a nechal ma tam stáť, čo vlastne už som tu ani nemal byť. Práve som sa díval, ako záchranári niesli ležadlo s telom, prikryté čiernou plachtou. Jediné, čo trčalo bola ruka mŕtveho muža, už obhrýzaná hlodavcami. Je ťažko povedať, čo zožrali, ale ak vyhrýzali tu dieru nad pankreasom, tak budem na nich nesmierne hrdý...

*Hoseok

*pred okamihom

Kráčal som za chrbtom spokojného Hyunwoa, ktorého každý jeden krok smeroval k náraďovni, kde sa našlo telo obete. Na mieste už bola Jisoo aj s Rosé, ktoré práca vôbec neminula.

„Je to naša nezvestná osoba?" spýtal sa už stojac na špinavom mieste, kde to smrdelo samá myšacina a zoschnutá krv...lepšie povedané surové mäso.

Jisoo prestala hľadieť na rany a radšej sa pozrela nahor k veliteľovi. Nerada to však urobila, ale prikývla na jeho otázku. Hyunwoo zahrešil a prišiel bližšie k obeti, aby si obzrel jej bledé telo.

„Ako zomrel?" spýtal sa tichšie než obvykle.

„Bodná rana v strede hrudníka," odpovedala mu a ďalej hľadala niečo, čo mohla prehľadnúť.

„Vražda?" spýtal sa, aj keď vedel, že je to tak. Sám od seba by z hrudi nevykrvácal.

„Žiaľ áno...vrah ho očividne bodol obyčajným vreckovým nožíkom, pretože diera nie je akási veľká," rukami oblečenými v rukavici, pretočila mŕtve telo na bok a ukázala malý zárez, ktorého hĺbka mala priemer asi desať cm. „Kožný kryt bol poškodený a rana prenikla až do pleurálnej dutiny a zraňujúci predmet poškodil orgány hrudnej dutiny, čím nastalo vnútrohrudné krvácanie, obštrukcia dýchacích ciest a hemoragický šok, čo značí že obeť umierala pomaly, kým poriadne nevykrvácala. Odhadom smiem povedať, že umieral cca tri minúty, alebo až dovtedy, kým nespadol na zem alebo vrah neopustil miestnosť," všetci sme sa v miestnosti hlboko zamysleli a každého z nás napadla jedná a tá istá myšlienka. „Je možné, že videl vrahovu tvár?