Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Nádej neumiera

Pohľad Leaslye:
,,Hessarion, mohol by si nás preniesť?" spýtala som sa ho, keď sme dorazili na miesto. Vysvetlil nám, že iba členovia kráľovskej krvi dokážu cestovať medzi naším svetom a Dras Leonou. Prikývol na súhlas a vytvoril portál presne tam, kde sme potrebovali. Ukázala som mu obrázok jazera, aby nás vedel premiestniť. Aby totiž mohol vytvoriť portál, musel poznať výzor miesta, kde mal portál končiť.

Bez otáľania som vkročila do portálu, Rhian bol hneď za mnou. Jemné šteklenie, ktoré som ucítila, ako som prechádzala portálom, ma donútil usmiať sa. Už som dlho nebola tam, kde bol kedysi môj domov. Ako sa majú asi moji rodičia? Určite im musím chýbať. ,,Je krásne. . ." zašepkal Rhian tesne vedľa mňa, keď sme sa spolu zastavili pred jazierkom. Vodná hladina bola priezračná a pokojná. Už z brehu sme videli drobné rybky, ktoré si bezstarostne plávali pod hladinou.

,,Ideme?" zaškerila som sa na neho a on s radosťou prikývol. Ani sme sa nevyzliekli, proste sme skočili do vody. Bola chladná ako minule, no mne to nevadilo. Ryby okolo nás začali krúžiť, keď som sa potopila pod vodu, uvidela som, ako svetielkujú. Modré, fialové, žlté, všetky farby ktoré ma napadli. Niektoré svietili slabšie, iné ako keby boli doslova napojené na výkonejšiu energiu. Rhian ma vytiahol na hladinu a šplechol mi do tváre vodu. ,,Ty, no počkaj, keď ťa chytím!" pohrozila som mu pomedzi smiech a začala som ho naháňať.

Musela som uznať, že bol naozaj rýchli. Ako keby mu narástli blany medzi prstami na nohách a rukách. Portál bol stále otvorený a Hessarion vedľa neho stál a dával pozor. Ako mi chýbala tá bezstarostná zábava! Aspoň na chvíľu som si mohla dovoliť zabudnúť na starosti, ktoré ma poslednou dobou zužovali.

Zrazu ma Rhian chytil za ruku a usmial sa na mňa. Nie žeby sa na mňa stále mračil, ale teraz vykúzlil ten najkrajší úsmev, aký som u neho diteraz videla. Z hlboka sa nadýchol a s drobným oneskorením sa spolu so mnou potopil. Skúsila som sa jednej rybičky dotknúť, no ona hneď pohasla a stratila sa mi z dohľadu. Onedlho sa opäť objavila a zažiarila na inom mieste. Rhian ma ťahal stále hlbšie a hlbšie pod vodu, až sme sa napokon zastavili. Z nejakého zázračného a mne neznámeho kúzla vytvoril bublinu, ktorú vcucol do úst. Musela som sa pri tom pohľade na neho zasmiať. Vytvoril ďalšiu a tú ponúkol mne.

Po vcucnutí sa mi do pľúc dostala nová dávka kyslíka, hrudný kôš sa mi úľavou znovu roztiahol. Pozrela som sa mu do očí a priam okamžite mi líca zaliala červeň. Alebo to bola iba na červeno svetielkujúca ryba? Nie, toto bol skutočný, zamilovaný pocit. To, ako sa na mňa môj priateľ začal pozerať, vo mne vyvolalo dávku šťastia a pár motýlikov v bruchu. Ešteže som sa vznášala vo vode, inak by sa moje nohy premenili na pudink. Už teraz som bola tak strašne otrasená z tých jeho modrých, hviezdnych očí.

Nastal okamžik, ktorý zábavnú situáciu zmenil na romantickú. Pomaly sa ku mne naklonil, ešte raz sa mi pozrel do očí, potom ich zavrel a nežne ma pobozkal. Jednou rukou ma chytil okolo krku, tou druhou okolo pása. Začala som ho hladkať po tých jeho strapatých vlasoch. Náš bozk sa veľmi rýchlo prehĺbil, až dokým nám nedošiel vzduch. Museli sme sa od seba odtrhnúť a doplávať na hladinu, než sa tu pritopíme.

Ako sme sa konečne nadýchli, takmer za okamžik ma Rhian znovu pobozkal. Bol to iba letmý bozk, ale aj tak bol príjemný. ,,Už tak dlho som to chcel urobiť." povedal, keď sa odomňa dtiahol a pohladil ma po ruke. ,,Tak prečo si to neurobil?" zaškerila som sa na neho.

,,Po pravde, bál som sa. Nevedel som, či to cítiš rovnako." Rozkošné priznanie to od neho. Pousmiala som sa nad tým. Chcela som svoje ústa pritlačiť znovu na tie jeho, no niekto nás v tom vyrušil. ,,Dvadcať minút už ubehlo. Mali by sme sa vrátiť." Hessarionova hlava trčala z portálu na našu stranu. Vyzeral pri tom naozaj vtipne.

,,Už sme aj tak chceli vyliezť." odvetil Rhian a začal plávať k brehu. Nasledovala som ho mierne sklamaná. Celí mokrí sme sa vyškriabali na trávu. Škoda že tu nemáme uterák. Pomyslela som si. Aj tak sa usuším, keď sa budeme vracať späť do Angory. Rhianov drak je úžasný. Je to sice obyčajný Hydref Draig, no naozaj dobre vycvičený. Povedala by som, že ešte lepšie, ako tie školské. Bez problémov unesie dvoch jazdcov naraz a Rhian vie bojovať pokojne aj z jej chvostu. Pripomína mi to film Eragon. Je to samica, je naozaj pokojná a musím uznať že je aj veľmi múdra.

Nasadli sme a vydali sme sa späť do Angory. Dnešný pobyt pri jazierku som si užila, nepomyslela som na žiadnu kliatbu. ,,Takže. . ." začala som a po krátkej odmlke som pokračovala, ,,Znamená to, že je tá kliatba teraz fuč?" nasadila som popritom šťastný tón hlasu.

,,Ja neviem. To by si ty mala vedieť, felčiarka." obrátil ku mne pohľad. Zamračila som sa na neho, nemala som rada, keď mi hovoril felčiarka. Ani neviem prečo, proste mi prišlo, že pomenovanie ,,liečiteľka," znie lepšie. ,,Ó prepáčte, skúsemá liečiteľka." zasmiala som sa nad jeho slovami.

,,Už by kliatba mala pominúť." ozval sa zrazu Hessarion. Letel kúsok pred nami. Bola som tak natešená, až som Rhiana takmer udusila, keď som ho z radosti objala. Takže sme slobodní! Mala som chuť to vykríknuť.

Celkom by ma aj zaujímalo, že kde sa Kamila fláka. Veď má predsa toho najrýchlejšieho draka v Dras Leone. A už nám predsa pred niekoľkými dňami poslala list, že je na ceste. Tak kde je?

Hups. Mysleli ste si, že je Kamila už v Angore, čo? ;) Sklamem vás, nikdy do nej nedorazila. V ďalšej kapitole sa teda pozrieme, čo sa vlastne stalo. Máte niekto nejaké typy, kým by mohla byť Laura? Smelo píšte nápady!

PS: Viem že je táto kapitola zase tak krátka, obvykle mám u tohoto príbehu vo zvyku písať kapitoly nad 1000 slov, no tu som nevedela, čo viac mám do nej dať. Pekný deň všetkým, čo sa dostali až sem <3