Dominik

Prológ

A je to tu! Prológ k nášmu príbehu Dominik!

Veľmi sa tešíme na každú jednu z vás, pretože je to pre nás všetko nové. Pridávať sa pokúsime čo najčastejšie to pôjde avšak, predsa len potrebujeme od vás aj nejaké to povzbudenie O:)

Veľmi dúfame, že sa vám bude tento príbeh páčiť a že vás Prológ správne nažhaví na pokračovanie ;)

A teraz, šup šup čítať :)*

Prológ

„Čo tu robíš?" ozve sa spoza nej nahnevaný, mužský hlas a ona vie, že to je on aj bez toho, aby sa otočila. Mohla čakať že tu bude. Že by si to nenechal ujsť. On, veľký šampión... Lenže nečakala, že sa jej prihovorí. Že ju spozná.

Predtým, ako však stihne odpovedať, na ruke pocíti pevný stisk dlane a následne je otočená, až mu stojí tvarou v tvár. Musí zakloniť hlavu, aby mu pri jeho impozantnej výške bola schopná hľadieť do očí. Do tých ľadovo modrých očí, ktorými na ňu práve hádže dýky. Ojoj, toto neveští nič dobré.

„Pýtal som sa ťa, čo tu dopekla robíš!" odpovie opäť hrubo a stisk na jej ruke zosilnie. Vie, že ich sleduje veľké množstvo očí a začína sa cítiť ponížene.

„Si hluchá?" dvíha hlas.

„Pusti," šklbne rukou, no on urobí presný opak a jeho stisk ešte zosilnie, aj keď si myslela, že to už nie je možné. Cíti, ako sa jej jeho prsty zarývajú do mäsa a v duchu sa modlí, aby jej tam neostala modrina. „Au.." pípne a on trošičku povolí svoje zovretie, uvedomujúc si, že to možno preháňa. Ale hneď ako ju zbadal, vytočila ho. Od vtedy čo ho táto žaba porazila na pretekoch ju stretáva na každom kroku a jemu to už nepripadá ako obyčajná náhoda. Čo od neho chce? Sleduje ho? Je to nejaká šialená fanúšička?

„Si hluchá? Nemá?" dožaduje sa odpovedi.

„Daj zo mňa tie ruky preč!" odpovie podráždene.

„Ani ma nehne." na tvári mu svieti arogantný úškľabok, ktorý mu chce zotrieť. Ten namyslený...

„Zdvíhaš si týmto svoje ego?"

„Stále si mi neodpovedala princezná." pohrá sa s posledným slovom a ona pokrčí nosom pri tej prezývke. Vážne? Mohol ju nazvať hocijako a on vyberie práve princeznú?

„To je hádam moja vec, čo tu robím nemyslíš?" zavrčí cez zuby. Pripadá si ako mača zaplašené do kúta, veľkým zlým psom. Môže byť taký naivný a nevšimnúť si, že tu pracuje?

„Sleduješ ma?" bez toho, aby to mohla ovládať sa otrasie zaskočená tým, ako veľa si o sebe myslí. Znechutene na neho pozerá a potom prehovorí. Pomaly, dávajúc si záležať na tom, aby bolo každé jedno slovo prenesené dostatočne nahlas a s patričnou známkou znechutenia.

„Myslím si, že máš dostatočne veľké IQ na to, aby si vedel čo tu robím. Alebo ti nejaká ďalšia blondínka vysala mozog cez vtáka?" vytreští oči keď si uvedomí, čo vlastne povedala. A kde na to vlastne nabrala odvahu? Ale nech, nech si o sebe pánko nemyslí až tak veľa. Nevezme to späť! On bol ten, kto začal so scénami.

Sleduje, ako sa jeho modré oči zúžia a potom, akoby boli v nejakom hlúpom americkom filme, sa ocitne nalepená na stenu, blokovaná jeho telom. Z jednej strany cíti, ako sa jej drsný povrch omietky obtiera o kožu. Drobné kamienky na povrchu, sa jej zarezávajú do kože , vytvárajúc tak drobné ranky. Avšak zatiaľ čo jej chrbát sužuje nepohodlie, predná časť tela spieva ódy na všetky posilňovne. Uvedomuje si blízkosť jeho tela. Teplo jeho dychu, tvrdosť jeho brucha. Nosné dierky sa jej chvejú, ako nasáva tú jemne korenistú vôňu jeho kolínskej, zmiešanú s jeho vlastnou.

Môže s ňou toto robiť jeden chlap?!

„Rada sa hráš princezná? Oukej." pery, inokedy lákavo plné, vyformuje do úškrnu a ona vie, že je v maléry. Pretože tento úsmev neveští nič dobré. Rýchlo sa snaží odtiahnuť sa preč, ale on hneď siaha po jej ruke a začína ju ťahať preč.

„Héj!" zvolá za ním a snaží sa prepletať nohami, aby stačila jeho dlhým krokom. „Čo si myslíš že robíš? Pusti ma!" lenže on neodpovie. Pán nevrlý jej len stále pevne zviera ruku a ťahá ju za sebou ako nejakého psa.

Vidí, že na nich pozerajú jeho kamaráti. Stoja všade navôkol a na tvárach majú prilepené prihlúple výrazy. Akoby to nebolo už dosť trápne, k ich úškľabkom sa pripojí aj piskot či veci tak chlipne, až ju to núti červenať sa. Debili... vidno že sú tu spolu!

„Ak ma hneď nepustíš, budem kričať!"

„Krič si koľko chceš. Maximálne si budú myslieť, že ťa kvalitne preťahujem."

Prekvapene zalapá po dychu. „Čo si to... ty idiot! S tebou by som do postele nevliezla, ani keby si bol posledný chlap na svete a hrozilo by vyhynutie ľudskej... uf" nestihne dohovoriť. Nevšimne si kedy zastal, no ona narazí presne do jeho hrude, až stratí rovnováhu. Akoby presne to čaká, pustí jej ruku a obali okolo nej tie jeho, znemožňujúc jej sa hýbať. Týči sa nad ňou ako samotný obor. Barové lampy vrhajú na jeho tvár obrazce a jeho oči žiaria. Vyzerajú ako diamanty, ktoré sa niekto rozhodol zasadiť do tej jeho peknej, no namyslenej tváre. Toľké to plytvanie...

„Priveľmi rozprávaš princezná," opäť použije tú prezývku ibaže tentoraz to je iné. To, ako ju prevaľuje na jazyku, ako si vychutnáva každé písmenko sťa by to bol ten najsladší bonbón, ju hlboko zasiahne. Je ako zhypnotizovaná jeho perami. Nemôže odtrhnúť oči od tých dvoch mäkkých, plných, do ružova sfarbených vankúšikov. Je to, akoby sa zmenil na jej osobnú Sirénu. „a ja poznám oveľa lepší spôsob, ako tie nádherné pery zamestnať..."

($1*\