"...A nezabudnite sa naučiť na maturity deti! Dnešná škola skončila tak šupky dupky do chalúpky učiť sa," povedal so šialeným úsmevom (ako vždy) náš šialený učiteľ Veseľko. Prevrátila som oči. Celá trieda si zborovo povzdychla, ďalej už bol počuť len hrkot stoličiek. Dnes to bolo únavné. Nehovorím, že predtým to nebolo únavné, ale dnes to bolo dva krát tak nudné. Rozprávali sme sa o strašne ľahkých základoch, ako sú tlačidlá na fotoaparátu, ako máme fotiť a tak ďalej (kto stále nevie chodím na strednú odbornú školu fotografovania v Bratislave). Dobehla som na záchody, aby som sa pozrela, ako vyzerám. Oprela som sa o umývadlo a znudene zdvihla moju ťažkú hlavu. Vyzerala som ako po nočnej žúrke.
Pod mojimi šedými očami som mala čierno-čierne kruhy. Moje čierne vlasy (ktoré mi inak k tým kruhom ladili) boli strašne strapaté a líca strašne červené. No.. priznám sa. Na tej úžasne nudnej hodine som si trochu zdriemla. No, trochu. Ak sa dá polovica hodiny považovať za trochu...
Skontrolovala som, či mám všetky šperky, peniaze atď. Potichu som si hovorila:"Náhrdelník-mám. Náramok-mám." Podvyhla som si vlasy, najprv jednu stranu potom druhú. "Jedna náušnica-mám. Druhá náušnica-nemám. Peniaze-má.. počkať! Nemám moju striebornú náušnicu z talianska!" Skríkla som na záchody smutne. Zrazu som počula niečí hlas:"Ticho ženská, ja tu mám väčšie, bolestivejšie a nechutnejšie problémy." Ďalej som už počula len tlmené výkriky. Od smiechu som sa skoro pošťala. Ešte že som bola na záchodoch.
Vyšla som z nich. Tašku som si položila na lavičku a začala som v nej kutrať. Servítky, desiata.. a tu to je. Vytiahla som moje zeleno-čierne slúchadlá. V rýchlosti som si zapla hudbu, slúchadlá do uší a mohla som ísť. Keď som tak išla po škole, myslela som si, že som vo filme. Naskočila taká super dramatická muzička. No po dlhej dobe počúvania nastali účinky takzvanej 'nespavonudnohlučnosti'.
Hlava ma neskutočne začala bolieť. Všetky zvuky okolia som počula tisícnásobne a moja hlava začala brnieť. Chytila som sa za ňu. Taký hukot ste ešte nikdy nepočuli čo som mala ja v hlave. No.. možno hej. Ale iba možno. Nič som naokolo nepočula a videla som len hmlisto.
Navyše mi škvŕkalo v bruchu. Asi budem hladná. U mňa je to ťažké rozpoznať, lebo mne v bruchu škvŕka aj keď som hladná aj keď nie som hladná. Pomaly som sa vybrala k miestnej donutérií stále sa držiac za hlavu. Ako som šúchala pomaly nohami, všimla som si obchod 'GEJT'. Kútikom oka som sa pozrela na výklad keď som okolo prechádzala. Mali tam byť moje vyhliadnuté bielo-tyrkysové šaty bez ramienok. No neboli tam. Chcela som to ešte ísť preveriť, no nevedela som či som mala čas. Pozrela som sa na hodinky.
Donutéria bude ešte dlho otvorená, tak som vošla dovnútra. Obzerala som sa. Na ľavo pre pánov, na pravo pre dámy. Rýchlo som prechádzala medzi vecami a robila som jemný vánok. Legíny, legíny, gate, gate, sukne, minisukne... ja to snáď nenájdem, pomyslela som si.
Po 5-tich minútach hľadania som našla regál so šatami. Videla som rôzne: čipkované, plátené, bavlnené, dlhé, slávnostné, šaty na pláž aj k moru, no nie tie moje. Poprosila som predavačku o pomoc. "..Boli na pol biele na pol tyrkysové. Biely bol horok a bol taký.. no čipkovaný. Viete ktoré?" Predavačka si chytila bradu a na chvíľu sa zamyslela. Potom krátko odvetila:"Už viem ktoré. No tie tu už nemáme a tovar aj s nimi nám dojde až za dva mesiace."
To sa ten deň začína. Aj keď je už skoro obed, tak som vedela, že toto je len začiatok blbého dňa. No späť do prítomnosti. Aj keď som sa tvárila najviac zničene a smutne, predavačke ten jej umelý úsmev stále nemyzol. Typický biznis. Zas budem dlho vyberať šaty na maturitu. Ako som sa pomaly blížila k donutérií, všimla som si na zemi noviny. Zdvihla som ich, lebo ma zaujala tytulná strana.
MAROON 05
Á, ozaj. Idem na koncert, ktorý je tu čoskoro. Strašne sa teším a to jediné mi drží náladu nad nulou. Čítala som si potichu, aj keď neviem či to bolo naozaj potichu. Cez ten hluk v mojej hlave som nerozoznala hlasitosť zvukov.
"We're sorry," ospravedlňuje sa Adam Levine, hlavný spevák zo skupiny Maroon 05, za celú skupinu,"but my mum... only, i have a family problems. I don't want talk 'bout it. We can't play on Slovakia, maybe sometimes in future," dodal Adam smutne. A teraz že kto bude smutnejší? Adam alebo jeho 10 000 slovenských fanúšikov?
Redaktor Libor Smejko pre časopis Kamoško
Zúrivo som odhodila noviny. To je zlý sen. Najprv náušnice, potom šaty a teraz toto. Najlepšie by bolo to rýchlo zajesť. Ponáhľala som sa do donutérie. Aj keď som si pred chvílou dala tabletku Paraiba, hlava nie a nie prestať bolieť. Videla som oranžovú budovu. Rýchlo som k nej dobehla. Nadvihla som hlavu, aby som sa mohla pozrieť cez vysoké okienko. Prázdne. Nebolo tam ani nohy. Na dverách som si všimla oznam. Podišla som bližšie a čítala som:
Z technických dôvodov do septembra uzavreté. Za pochopenie ďakujeme.Pokryvila som obočie najprv do striešky, potom na rovnú paličku. Len aby ma netrafil šľak...
Toto je len prvá časť, v druhej sa to začne rozbiehať :).
Aby daktorí rozumely, pomenila som názvy obchodov, aby som nekopírovala. Takže:
GEJT-GATE
Maroon 05- Maroon 5
Paraiba-Paralen
A tak ďalej :) dúfam že sa prvá časť páčila, len ďalšia bude až neskôr, keďže polovica jedného príbehu sa mi záhadne vymazala a musím ho dopísať.
VOCÊ ESTÁ LENDO
Fifty shades of GOGO
Fanficgogo,gogomantv,gogoman,fiftyshadesofgogo,fifty,shades,of,dnes,este,nie,love,zapad,slnka,