Sister's husband

9. Stretnutie

Počas hodinovej cesty v aute sa mi v hlave začalo premietať čoraz viac spomienok. Spomenula som si na naše zoznámenie s Elijahom. Na naše priateľstvo. Na jeho vzťah s mojou sestrou. Na ich rozchod. Aj na to, ako ma požiadal, či by u mňa mohol dočasne bývať. Viac som si zatiaľ nepamätala, ale vedela som, že čochvíľa si spomeniem. Potrebovala som všetko konečne pochopiť.
,,Verím, že keď sa vrátiš do bežného života a spomenieš si, všetko pochopíš. Verím tomu."
To boli jeho slová. Jeho slová, ktoré mi povedal v nemocnici. Až teraz som pochopila, čo mi tým chcel povedať. Musela som na to prísť sama. Keby mi povedal pravdu, neverila by som mu.
A ja som vedela, že mi chýbal už len kúsok, aby som poskladala celú skladačku.

Prišli sme do ich zdravotníckeho centra. Jedna časť centra bola akoby hotelová. Nebola to nemocnica. Bolo to, ako keby nás ubytovali v nejakom päťhviezdičkovom hoteli. Bolo to aj pre prípady, ako som bola ja. Aby pacienti mali všetko na jednom mieste. Hneď ako nás odprevadili do nášho apartmánu, som sa zapozerala von oknom a začala opäť premýšľať nad prvou spomienkou.
Bolo možné, že ja a Elijah sme boli manželia a nikto mi o tom nepovedal? Ako bolo možné, že sme boli spolu? Veď to by som nikdy svojej sestre neurobila.

,,Madi, si v poriadku?" položil zozadu ruky na moje plecia a pridal sa k sledovaniu výhľadu.

,,Ocko, spomenula som si." vyslovila som a po tvári mi stiekla slza. Po nej ďalšia, a ďalšia.
Otec pomaly stiahol ruky z mojich pliec. Obišiel vozík a čupol si vedľa mňa.

,,Na čo všetko?" bola jeho prvá otázka. Nebol nadšený a vedel prečo. Vedel, že lepšie by bolo, ak by som si nespomenula, lebo spomienky prinášajú aj bolesť.

,,Na Elijaha, na ich vzťah s Adaline." nachvíľu som sa odmlčala. ,,Na to, že sme plánovali svadbu, ale nespomínam si, že sme boli pár." dodala som potichu a slzy mi tiekli z očí čoraz viac. Otec stále mlčal. Nevedel, čo mi povedať.

,,Mrzí ma to, zlatko. Rád by som ti to objasnil, ale nemôžem ti objasniť niečo, o čom sám neviem všetko." vyslovil napokon, utrel mi slzy z tváre a silno ma objal. Po pár minútach rozhodol, že by bolo lepšie, ak by som si trochu pospala. A tak som po chvíli zadriemala, až kým ma nezobudila hlas z kúpeľne.

,,Pamätá si takmer všetko. Je len otázka času, kedy sa jej vrátia úplne všetky spomienky o vás dvoch." hovoril otec niekomu do telefónu. Chvíľu ostalo ticho a potom otec znova pokračoval.

,,Spomenula si, že ste mali mať svadbu, nerozumie tomu, ale zatiaľ nič viac. Pozri, nemala by to počuť odo mňa. Konečne sa k tomu postav ako chlap." povedal otec s ráznym hlasom a hovor pravdepodobne ukončil. Rýchlo som zatvorila oči a tvárila som sa, že nič z toho som nepočula. No z tých slov mi bolo jasné, s kým otec telefonoval. Elijah.

Z pohľadu Elijaha

Bola skoro polnoc, keď mi zazvonil telefón. Na obrazovke svietilo meno Henry.

,,Henry, čo sa deje? Doleteli ste v poriadku?" spýtal som sa hneď. Niečo sa muselo stať, keď volal v túto hodinu.

,,Madilyn. Začala si spomínať." vyslovil tieto dve vety a mne začalo búšiť srdce. Išlo mi vyskočiť z hrude. Nemohla si spomenúť na nás. Nie, keď bola šesťtisíc kilometrov ďaleko za oceánom.

,,Na čo všetko, Henry?" preglgol som.

,,Na všetko, okrem vás dvoch. Teda, až na jednu vec." hlesol potichu Henry.

,,Henry, prosím ťa hovor!" zvýšil som mierne netrpezlivo hlas.

,,Pamätá si takmer všetko. Je len otázka času, kedy sa jej vrátia úplne všetky spomienky o vás dvoch." odmlčal sa nachvíľu.
,,Spomenula si, že ste mali mať svadbu, nerozumie tomu, ale zatiaľ nič viac. Pozri, nemala by to počuť odo mňa. Konečne sa k tomu postav ako chlap." povedal Henry ráznym hlasom a ja som vedel, že týmto rozhovorom, sme už nemohli strácať čas.

,,Idem na letisko. Prosím, nič jej nehovor, kým neprídem. Musí celú pravdu počuť odo mňa." odpovedal som mu a telefonát zrušil. Srdce mi bilo ako divé. Spomenula si na mňa. Začal som si baliť pár základných vecí, keď zo svojej izby vyšla Adaline. Áno, spávali sme oddelene. To bola moja požiadavka číslo jeden. Nemohol som si ľahnúť s takou ženou do jednej postele.

,,Čo to robíš?" spýtala sa podráždene. Nevenoval som jej ani jeden pohľad.

,,Musím súrne odletieť." odvrkol som. Nemohol som ju vystáť. Nemohol som vystáť celú túto situáciu, do ktorej ma dohnala.

,,Ak teraz odídeš za ňou, už svojho syna nikdy neuvidíš!" začala hysterčiť a vydierať ma. Ale ja už som bol voči tomu odolný. Možno by to spravila predtým, keď som nemal toľko peňazí. Ale teraz, keď som mal firmu a peniaze, to boli len jej hysterické reči.

,,A kam by si išla? K rodičom? Nezabúdaj, že som s tebou len kvôli synovi a že to ty potrebuješ mňa, nie ja teba." rázne som ju odbil, čo asi aj pochopila a uhla sa mi z cesty.

Okamžite som nasadol do auta a namieril si to na letisko. Na letisku mi povedali, že svojim prenajatým lietadlom, by som mohol odletieť až ráno o ôsmej. Toľko som čakať nemohol, prišiel by som do Zürichu, až keď by už tam bola zase noc. A keďže som nemohol odletieť svojim súkromným lietadlom, musel som počkať dve hodiny na let do Paríža a odtiaľ som sa musel dostať do Švajčiarska.
Myslel som, že čakať dve hodiny bude večnosť, ale nie. Večnosť bol let, počas ktorého som celý čas rozmýšľal, ako to celé dopadne.
A keď som sa o 12 hodín ocitol na letisku vo Švajčiarsku, stres vo mne, sa začal ešte viac stupňovať. Čo som jej mal vlastne povedať? Ako som mal začať? Mal som na premyslenie 12 hodín, no aj to bolo málo.
Na letisku ma už čakal Henry, aj so šoférom. Madilyn mala už v tom čase svoje prvé rehabilitácie.

,,Vitaj synak." povedal Henry a potľapkal ma po pleci.

,,Poďme, nech to stihneme, kým sa Madilyn vráti z rehabilitácie." kývol hlavou na auto, čím mi naznačil, že som mal nastupovať.
Celou cestou som rozmýšľal, ako by som mal začať. Robila sa mi stále väčšia a väčšia hrča v hrdle.

Z pohľadu Madilyn

,,A teraz skúste na nič nemyslieť a všetky svoje myšlienky presmerujte na toto chodidlo, ktorého sa dotýkam a skúste ním aspoň mierne pohnúť. Nesnažte sa silou, ale mysľou." vysvetlila mi doktorka a ja som na slovo poslúchla.
Zatvorila som oči, vymazala som z hlavy každú myšlienku a všetkú pozornosť mysle presmerovala na pravé chodidlo. Pomaly som ním išla pohnúť. A podarilo sa! Aj keď len mierne, ale nejako som začať musela.

,,Výborne. Ste veľmi šikovná. Ak nás takto poctivo budete počúvať naďalej, čochvíľa budete stáť na nohách." usmiala sa povzbudivo doktorka. Vedľa nej stál doktor Francis, ktorý spokojne prikývol hlavou.
Rehabilitácia skončila a pokračovať sme mali opäť na ďalší deň ráno, aby som si aj oddýchla. Pomaly ma opäť posadili na vozík, ale ja som mala stále úsmev na tvári. Nemohla som sa dočkať návratu domov po svojich.
Doktor Francis mi robil spoločnosť až k hotelu. Bol to veľmi sympatický chlap a išlo z neho nesmierne dobro. Do apartmánu som sa už dostala sama, keďže celý hotel bol bezbariérový. Otvorila som dvere a zložila si na poličku tašku a kľúče.

,,Ocko, som tu. Neuveríš, ale dokázala som pohnúť chodidlom. Doktorka povedala, že ak to takto pôjde aj ďalej, tak sa čoskoro posta..." kričala som na otca, no moje slová sa vytratili, keď som pri okne zbadala jeho. Pozeral na ten krásny výhľad, ale keď započul, že som prestala rozprávať, otočil sa a pozrel mi priamo do očí.

,,Ahoj Madi." prehovoril. Mnou akoby v tej chvíli prešiel mráz a pomaly sa mi tisli slzy do očí.

,,Čo tu robíš?" to bola moja prvá otázka a určite nie posledná.

,,Henry vravel, že si si začala spomínať. A ja chcem, aby si zvyšok pravdy počula odo mňa." vyslovil a pomaly sa ku mne začal približovať.

,,Nemusíš hovoriť nič. Na všetko si totiž pamätám." odvetila som potichu a on sa zastavil na mieste.
Keď som sa ráno zobudila, všetky spomienky sa mi vrátili. Otcovi som to povedať nestihla a ani som nevedela, či by som mu to mala hovoriť. Nepochopil by to.
Vrátila sa všetká tá bolesť, zrada, ale aj láska. Láska, za ktorú by som aj zomrela. Láska, za ktorú som skoro zomrela.

-CHAROTKIV
❤️