Posledný úsmev │Jednorazovka

Posledný úsmev

***

K celej poviedke sa hodí skladba, ktorá to celé iba podčiarkuje a ktorú nájdete pri názve príbehu vo videu :) Ak chcete, púšťajte si ju neustále dookola a až do konca poviedky, vytvára to tú atmosféru, ktorú som chcela touto poviedkou dosiahnuť ;) Príjemné čítanie :)

Táto poviedka sa umiestnila na 2.mieste v poviedkovej súťaži "Tisíc slov. Jeden príbeh." 2015/2016!

***

Elena, nikdy si nesmieš prestať veriť. Rozumieš? Nikdy sa nevzdávaj, nenechaj, aby s tebou život zametal. Nikdy si nenechaj ublížiť. Máš šancu žiť krásny život plný radosti a šťastia. Nepremrhaj ho.

Mama mala pravdu. Vždy mala pravdu. Prišli sme na tento svet, aby sme žili. Žili život, ktorý za niečo stojí.

No ten môj nestojí za nič. Fyzicky živá, no duševne mŕtva. Iba toto ho doteraz charakterizovalo.

No teraz?

K umierajúcej psychike sa pridala aj telesná schránka. Moje telo už nie je mojím. Je zohavené. Zdevastované svetom a nenávisťou ľudí. Som duševne aj telesne odpísaná. Už navždy.

Cítim zápach rozkladajúcich sa tiel. Cítim železitý pach krvi. Cítim blížiacu sa smrť.

Prečo sa to vlastne stalo? Prečo je všetko znivočené?

Toto je to, čo som si zaslúžila? Po toľkých rokoch žitia?

Som však naivná. Môj život sa nedá nazvať životom, skôr živorením. Každý deň som sa snažila uživiť moju rodinu - môjho milovaného manžela, synčeka a dcéru. Každý jeden deň môjho zničeného života som sa obávala o naše prežitie a budúcnosť.

No kde je? Kde je tá skvelá budúcnosť pre nás a pre naše deti, ktorú nám politici sľubovali? Kde je tá istota a bezpečie? Kde je to zaopatrenie na celý život? Kde je ten krásny život? Priniesli iba skazu a utrpenie. No o to ich nikto neprosil...

Otvorila som oči.

Po krátkom potešení, že sa mi ich podarilo otvoriť, som ich však hneď zavrela.

Nemôžem sa na to všetko dívať. Všetko je zničené. Všetko je preč. Rodina, priatelia, ľudské hodnoty, mesto, život...

V diaľke som začula výkrik. Bol taký desivý, o pomoc volajúci!

O pár sekúnd však všetko stíchlo. Pred strašlivým tichom bolo počuť iba výstrel.

Striasla som sa. Prídu si aj po mňa? Skončia moje trápenie? Dokončia to hrozné dielo, ktoré začali?

Už som si prestala myslieť, že minulé časy boli horšie ako tieto.

Nič nie je horšie ako vojna.

Z myšlienok ma vytrhla explózia. Cítila som chvenie. Chveje sa zem či moje telo?

Tentoraz som otvorila oči iba preto, aby som zistila, odkiaľ som ju počula. Blúdila som očami po budove v diaľave, ktorá sa s obrovským rachotom zrútila. Z očí mi nenazdajky vyhŕkli slzy.

Všetko to, čo sa tak dlho budovalo a zachovávalo, je preč. Nezostane tu nič. Iba spustošená krajina. Iba to zostane tým, ktorí prežijú.

S veľkými bolesťami som uprela pohľad na sutiny neďaleko mňa. Toto je to mesto, kde som predtým žila? Toto je ten dom, v ktorom som niekedy bývala? Toto je tá krajina, ktorá kedysi prosperovala?

Všetko bolestivo a pomaly krváca. Stráca silu. Už viac nežije. Tak, ako moja duša a telo. So žiaľom som sa pozrela na moje zjazvené ruky. Z malých rán, z ktorých trčali črepiny skla, ospanlivo vytekala hustá krv. Po chvíli mi zrak padol na moje doráňané nohy. Tie som si už ani necítila.