Chladné srdce

20. Kapitola

Jeho otec? To by ma v živote nenapadlo. Všetko čo mi Jonathan povedal mi po chrbte prebehol mráz. Zabil by ma? Tú informáciu som len ťažko spracovávala. Ale čo ma najviac dostalo je, že je mŕtvy. Aj keď bol taký aký bol zomrieť nemusel. S Jonathanom sme jedli a ďalej sa rozprávali. Všetko sme si ujasnili a už nebolo medzi nami napätie a môj hnev zmizol. Christian sa s Ethanom moc nestretával. Ethan ho strčil do internátu tak ako aj mňa moja mama. Pomáhal mu s drogami. Vraj sa ťažko vyrovnával s jeho smrťou. Preto keď som prišla raz za mamou sa ma Ethan toľko vypytoval. Vedel od Christiana, že som bola s ním vonku.

„Všetko v poriadku?" spýtal sa ma Jonathan

„Hej, len som sa zamyslela."

„Mali by sme ísť."

Prikývla som. Jonathan zaplatil a išli sme preč. Cestou sme mlčali. Jonathan ma rukou objímal okolo ramien. Bolo mi fajn. Cítila som sa uvoľnená. Zastavili sme sa pri jednej sklenenej vitríne kde boli rôzne plagáty alebo pozvánky.

„To si mám pozrieť, akože nejaký oznam?" nechápala som

„Pozri sa sem."

Hlavou som sa otočila trošku doboku. Všimla som si fotku svojej mami. Bol to oznam kedy sa koná jej pohreb.

„Takže už zajtra?"

„Hej. Chcel som ti to ukázať."

„Ethan má kedy pohreb?"

„V ten istí deň kedy tvoja mama."

Vôbec som nato neodpovedala. Chytila som Jonathana za ruku a išla smerom k nášmu bytu. Nechcela som myslieť na Ethana a už vôbec naňho nebudem myslieť na pohrebe. V ten deň budem oplakávať len mamu.

Večer som takmer nič nenaspala. Stále som sa prehadzovala. Konečne nastal ten deň kedy pochovám svoju mamu. Ráno som sa naraňajkovala s Beccou. Thomas a Jonathan museli ísť za rodičmi. S Beccou sme si pozreli film. Radšej so mnou veľa nehovorila. Išla som sa radšej prezliecť. Za chvíľu mal pre nás prísť Jonathan s Thomasom. Prichystané sme na nich čakali. O necelých päť minút som počula štrngot kľúčov v zámke. Pri pohľade na nich som sa usmiala. Čierne saká, ktoré mali oblečené im pristali. Vyzerali chutne. Všetci sme si sadli do auta a vyrazili.

Keď som vstúpila do kostola ihneď som sa musela chytiť Jonathanovej ruky. Pred sebou som mala truhlu kde bola moja mama. Z očí mi vypadli slzy. Podišla som k nej a pozrela dnu. Mama bola bledá. Okolo očí mala kruhy. Na rukách som si všimla malé jazvy. Od Becci som si zobrala ružu a položila ju priamo vedľa nej. Išla som si radšej sadnúť. Nemohla som sa na ňu pozerať. Vybavila som si jej listy a to všetko čo mi napísala. V kostole bolo len zopár ľudí. Prevažne som nikoho nepoznala. Ani som sa nenazdala a už sme išli na cintorín. Všetko na mňa doľahlo až vtedy keď mamu pomaly vkladali dolu. Rozplakala som sa a Jonathan ma musel tíšiť. Bola som tak rada, že ho mám. Opodial som si všimla ďalších ľudí, ktorý zasa smútili za Ethanom. V krku sa mi spravila hrča. Ihneď som odvrátila zrak. Keď už dopadla posledná hlina na truhlu išli sme dať na hrob kvety. Trochu som sa upokojila. Po chvíli sme sa pobrali preč. Cestou nás ale niekto zastavil.

„Lauren je nám ľúto tvojej mamy."

„Lau, to sú moji rodičia. John môj otec a mama Christína."

„Teší ma." podala som im ruku

„Aj nás. Všetko čo sme sa dozvedeli od Jonathana nás zasiahlo. Sme radi, že sme ty mohli pomôcť a taktiež radi, že Jonathan má konečne niekoho tak rád." povedal John a usmial sa na mňa

„To ja vám ďakujem, keby vás nebolo a Jonathana už by som bola v decáku."

„Co keby sme sa išli niekam naobedovať a porozprávať sa?"

„To by bolo fajn mamy."

Rozlúčili sme sa s Beccou a Thomasom. Jonathan ma chytil za ruku a spolu s jeho rodičmi sme išli preč.

Pod pojmom naobedovať sa som si predstavila malú reštauráciu. Tam kam sme išli  ma dostalo. Bola to luxusná reštaurácia. Jonathan sa na mňa usmial a prevrátil očami. Všetci sme si posadali za okrúhli stôl. Čašník nám priniesol ponuku jedál a nápojov. S nechápavým výrazom som sa pozrela na Jonathana. Znova k nám prišiel čašník. Pozrel na mňa a čakal čo si objednám.

„Dáme si tu trinástku." povedal Jonathan a zaškeril sa

Ja som nechápala. Všetci sme si objednali. John a Christína si ma stále premeriavali. Cítila som sa nesvoja.

„Tak Lauren v škole všetko dobre?" spýtala sa ma Christína

„Áno."

„Inak kedy sa im už končí?"

„Za pár dní oci."

„Aha. Vieš Jonathan rozmýšľali sme, že pôjdeme na dovolenku. Boli by sme radi keby si išiel tiež a vzal aj Lauren."

„To by bolo fajn, ale až keď Lauren pôjde pozrieť svojho otca."

Jonathanovi rodičia sa už nič nepýtali. Na svojho otca som takmer zabudla. Jonathan mi sľúbil, že keď skončí škola pôjdeme za ním. Toho dna som sa bála, ale aj tešila. Našu mlčanlivosť prerušil čašník, keď priniesol jedlo. Jonathanovi rodičia si objednali steak. A Jonathan objednal.....

„Robíš si srandu? Ustrice?"

„Sú výborné. Stačí len ochutnať."

S kyslím výrazom som sa na neho pozrela, ale on už stihol zobrať jednu ustricu a mieril ju k mojim ústam.

„Otvor.."

Otvorila som ústa a on mi ju dal do úst. Prehltla som ju a musím uznať, že bola skvelá.

Keď sme vyšli z reštaurácie bol už takmer večer. Sedeli sme tam hodnú chvíľu. Jeho rodičia sú skvelý. Hlavne jeho otec. Celý čas rozprával vtipy a mi sme sa smiali.

„Tak maj sa pekne Lauren." objala ma Christína

„Aj vy."

S Jonathanom sme im zakývali a išli vlastnou cestou.

„Vôbec si nerozumela tým názvom čo? Musíš si zvyknúť moji rodičia chodia len do luxusných."

„To je v pohode sú skvelý."

„Škoda že ma stále nechávajú samého. Dosť ma prekvapilo, že nás chcú zobrať na dovolenku."

„Mne sa ten nápad páči ešte nikdy som nebola na dovolenke."

„Tak teraz budeš. Chceš ísť ešte niekam?"

„Chcem ísť na cintorín."

Jonathan sa už nič viac nepýtal a zamieril rovno na cintorín. Prechádzali sme okolo hrobov a narazili na Ethanov. Bol pokrytý veľkými vencami a kvetmi. Ako môže taký človek niekomu chýbať? Nechápala som. Hrob mojej mamy bol opodial. Nemala tam také honosné kvety ako Ethan, ale nemala ho ani prázdny. Sadla som si na zem a len tak hľadela na lupienky ruží. Vonku príjemne pofukoval vietor a ja som myslela na svoju mamu. Veľmi by ma zaujímalo či aj otec vie, či je mama mŕtva. Ale myslím že asi nie. Tú správu mu budem musieť oznámiť keď pôjdem za ním.

Trošku taká kratšia časť. Dúfam, že sa bude páčiť :)