Monštrá

Hra

O pár dní neskôr som sedela v malej kaviarničke oproti kasína, ktoré mu patrí. Polovicu tváre mi zakrývali obrovské slnečné okuliare a šálka, ktorú som si držala pred tvárou. Schody ku kasínu sme sledovali od smrti otca a dnes je tá správna chvíľa začať hrať.
,,O pätnásť sekúnd výjde z dverí, vidím ho cez okno a kontakt je čistý, môžem strielať." Ozval sa mi Matteo do ucha.
,,Nie, plán sa nemení." Prehovorila som počas toho ako som si okuliare stiahla nižšie a slúchatko nenápadne vytiahla z ucha.

Moje stretnutie s Abianom bolo naplánované na sekundy, keď som kráčala po schodoch, dvere sa otvorili. Abian sa na sekundu zastavil aby si zapol gombík na saku ako to robil vždy. Boli to len stotiny kedy som cítila ako sa jeho ruka obtočila okolo môjho zápästia, ešte skôr než si jeho ochranka spojila dve a dve. Vo vzduchu držal moju ruku, ktorá zvierala jeho peňaženku.
Keď sa všetky zbrane namierili na moju tvár len nepríjemne som sa zavrtela. Jeho zovretie povolilo.
,,Zložte zbrane, hneď." Prehovoril potichu akoby to hovoril iba mne, toto bolo prvý krát čo som bola pri ňom tak blízko. Nepozrela som sa ešte do jeho tváre, zrak som upierala na kamenné schody a modlila sa. ,,Koľko potrebuješ?" Spýtal sa ma keď si druhou rukou zobral peňaženku naspäť a pustil mi ruku. ,,Predpokladám, že si veľmi zúfala keď si ma prišla okradnúť a preto, že mám dnes dobrú náladu pomôžem ti." Jeho hrubý hlas sa odo mňa odrážal.

S týmto scenárom sme nikto nepočítali, musela som premýšľať v stotinách sekúnd. Nepotrebujem jeho peniaze potrebujem jeho smrť čo sa asi bude ťažko vysvetlovať. Mlčala som. Natiahol sa a ja som sa prikrčila, vedela som, že by som bola schopná ho zabiť holými rukami na týchto schodoch ale pre moju postavu bolo dôležité aby vyzerala nevinne, aby ma podcenil.

Z bundy mi vytiahol peňaženku a ja som nevedela o čo sa pokúša. ,,Keď nerozprávaš zistím si veci sám." A otvoril mojuj peňaženku kde bolo len pár eur a nejaké doklady. ,,Julliet Albent, hmm." Všetky moje doklady boli falošné. ,,Máš tu len jednu kreditku a dokopy zhruuba..." zasekol sa kým pohľadom prepočítaval peniaze. ,,Dvadsať eur, obdivuhodné ale odvážne. Ak by som mal v paňaženke dvadsať eur prišiel by som asi už včera." Prehovoril a podal mi zo svoje peňaženky okolo päťsto eur. ,,To ti na pár dní vystačí a teraz mi zmizni z očí." Povedal a až vtedy keď mi pred tvár strčil bankovky som sa na neho pozrela.
,,Nie je múdre rozdávať zlodejom peniaze." Uštipačne som prehovorila len aby náš plán vyšiel.
,,Ale ale, ono to vie aj rozprávať, kde sa to v tebe berie." Zasmial sa a stiahol ruku aj s bankovkami.
,,Rozkríkne sa to, že ste mi dal peniaze a prídu ďalší." Uprene som sa na neho pozerala.
,,A čo to teba zaujíma, ty peniaze dostaneš."
,,Len aby vaše zdroje neboli také neobmedzené ako si myslíte." Povedala som a usmiala sa, jeho výraz zamrzol a ja som vyslala duševný signal celému tímu, že je všetko v poriadku. Presne som vedela, kto je na ktorom miesto a to, že som ich nemohla o tom ubezpečiť ma zabíjalo.

To keď spoza chrbát vytiahol zbraň a priložil mi studenú hlaveň zo spodu k brade čo ma nútilo sa mu pozerať priamo do očí ma prekvapilo. Tu, na verejnom miesto je to odvážne, jediné v čo som sa modlila bolo aby sa na jeho hlave neobjavilo mala červená zameriavacia bodka.
,,Julliet Albent ja som bol voči tebe milý ale ty sa ma očividne snažíš naštvať tak mi povedz o čo ti kurva ide?" Spýtal sa až príliž blízko mojej tvári, ceril na mňa zuby a ja som sa iba usmiala. Sotil ma smerom zo schodov ale ustála som to. ,,Do auta, ide s nami." Slová, na ktoré som celú dobu čakala prišli. Bojovala som so sebou aby som ho nezastrelila už tu na mieste. Milujem keď ma muži podceňujú. Nikoho ani nenapadlo ma skontrolovať či nemám pri sebe zbraň. Ani jeho, ani jeho mužov. Amatéri.