Modlitba za živých |FF|

1.| Dõzcelen

Je nezvyčajne ticho, na čo si nesťažuje. Vytočil ho a on to veľmi dobre vie. Bol by risk prehovoriť. Čokoľvek by povedal, iba by situáciu zhoršilo.

Stratil ju. Opäť. A znova za to môže on. To Dajan ju odohnal. Mal ho predsa len Bosorákovi predať. Nemal by aspoň takejto straty. Takú výnimočnú dušu mal! A Dajan ju len skazí... Ak sa tak už nestalo...

Nil.

Prehovorí, no Nilovi stále krv vrie. Nie len že teraz takmer prehral boj. Keby mu nebol Dajan pomohol, zvládol by to tak-tak. Našťastie toho zapredanca mal u seba a nezbavil sa ho pri prvej príležitosti, kedy Randu odohnal.

„Ak jej stále kúzla vravíš, prečo neodídeš sám ty?" pýta sa s nepochopením. Ak vie, ako sa duša môže odpútať od neho, prečo tak sám nespraví?

„Prečo spravil si to?" zamračí sa. Najradšej by mu bol vrazil, no nejde to. Ani nevie, kde sa nachádza duša toho zradcu. Musí si zohnať knihy silnými kúzlami... Tam možno nájde, ako zhmotniť Dušu a potom by ho mohol udrieť konečne.

Nepochopil by si to. Sú určite veci, ktoré smrteľník ako ty nepochopí.

„Skús vysvetliť to." Prečo musí byť taký tvrdohlavý? Prečo nemôže aspoň raz urobiť tak, ako žiadá?

Sú v tom city. Spokojný?

Nil ostane prekvapený. Aby aj nie. Nevedel, že by stratené Duše mohli mať city. Ešte dokonca takéto. K druhej duši. Aj keď nečuduje sa. Randa je výnimočná duša.
Duša sťa čistého mora.
Jedinečná.
Málo objaviteľná.
Ťažko nejakú takú chytiť a pri Dajanovi si ju ťažšie aj udržať. Prv by musel poslúchať. Mal by byť ako domáci miláčik. Verný a poslušný. Nie tvrdohlavý a schopný potopiť ho hneď pri prvej možnosti. Presne ako teraz.

Zapredal ho. Dovolil, aby Randa utiekla. Čo dovolil... sám jej povedal ako.

„Ak máš city k nej, prečo neutečieš za ňou?"

Nasleduje ticho. Nil si aj pomyslí, či tak už nespravil. Ani jeho auru necíti. Zmizol? To sa mu nepozdáva. Ani to nechce. Síce je to dõzcelen, ale na jeho prítomnosť je zvyknutý. Aj keď je to hajzel a ústa sa mu nezavrú. Ani keď to treba.

Dôvod je jednoduchý. Kúzlo, ktoré som jej dal, na mne nefunguje.

„Ktoré kúzlo dal si jej?" pýta sa, pretože nepoberá, ako to, že na Dajana to nepôsobí.

Svoje vlastné.

Pochváli sa, ako keby vymyslel básničku. Ak aj ten chalanisko nejaké kúzlo vymyslel, mal by byť aj na čo hrdý. Nie je jednoduché vytvoriť nejaké nové. Teda pre začiatočníka bez skúseností.

„A aké? Podeľ sa s ním," nabáda ho. Naozaj je veľmi zvedavý na to, aké kúzlo vynašiel. Možno by to nejako premenil vo svoj prospech.

Jasné. Taký hlupák nie som.

Dajan je pri Nilovi nejakú tú chvíľu. Pozná ho. Hlavne jeho zákernú stránku. Je schopný potopiť niekoho, aby získal čo chce. Samozrejme len za cenu, že to bude pre neho výhodné.

A Dajan sa mu hodí. Bola by ho škoda zameniť či predať. Teraz hlavne musí zistiť, kde je Randa. Tú Dušu potrebuje získať naspäť. Vyniesla by mu veľa veci. Napríklad pomstu Dajanovi za to, že jej dal svoje kúzlo, s ktorým sa nechce podeliť.

„Proti tebe neoplatí sa ísť, keď kúzla učiť si sa začal." Ak by sa Dajan naučil kúzla v posmrtnom živote, nevie, čo môže očakávať. Máloktoremu sa to podarilo. Ak sa už objavila nejaká Duša, tak kúzliť dokázala už počas života. Dajan medzi nich však nepatrí. No i tak... Moc po smrti často vymizne. Iba silnému mágovi by sa podarilo uchovať si svoje kúzla.

Aj keby... niekedy je lepšie nechať moc skrytú. Nikdy nevieš, na koho narazíš a pokúsi sa ťa kvôli nej zabiť... Nie je ti to povedomé?

Provokácia z neho nemizne. Nie raz sa pokúsili Nila zabiť kvôli moci, avšak márne. Našťastie. A snáď to šťastie bude dlho trvať. Nechce oň prísť. O šťastie... nie Dajana. Toho by najradšej sám osobne priškrtil, ak by mal telo a bol by živý.

„Kde nájdem to dievča?" ignoruje jeho poznámku.

Očividne už veľmi ďaleko.

Dajana podľa všetkého netrápi, čo spôsobil. Koľko strát spáchal tým, že odohnal originálnu dušu.

Úprimne... nechcel som, aby si ju predal pri prvej výhodnej ponuke.

„Pri prvej? Za koho ma ty máš?" Nil sa rozhorčí. Očakával, že za tú dobu ho stihol aspoň kus spoznať, čo mu robí spoločníka.

Pri prvej výhodnej. Pozor na to. A za koho ťa mám? Za hajzla.

„Dõzcelen," zahundre.

Ty si dneska naozaj pekne mimo. Prv bitka, ktorú takmer prehráš, ešte že som sa zapojil a nezaregistruješ, že nás hodných päť kilometrov niekto sleduje.

Dajan sa zákerne smeje. Dnes rád provokuje. Ešte chvíľu a naozaj ho predá Bosorákovi.

„Čože?" v Nilovi vrie posledná kvapka nervov. Dnes nie je jeho deň D.

Počul si dobre. Ktosi ťa sleduje odkedy sme vyšli z mesta, ale nijako si si nevšimol. Tak som čakal, kedy si všimneš.

Hlas má pokojný, ako keby nič neurobil.

„Kto nás sleduje?" obzerá sa všade okolo seba, ale nikoho nevidí. Ani kúzlo nefunguje. Čo je jednoznačná jedna vec. Duša. Ale aká?