Tiene Temnoty

10. Kapitola - Meče a šípy

,,Musím priznať... viete ako urobiť dobré predstavenie."

Všetci traja sme sedeli za jedným dlhým stolom v jedálni Akadémie. Bola to obrovská miestnosť s niekoľkými stolmi a ako to bolo samozrejmosťou, časť miestnosti bola pre Svetlonoscov a časť pre nás. Skrz presklený strop k nám prechádzali jesenné lúče slnka, podobne ako jemný vánok skrz pootvorené okná na stenách. Po stoloch sa tiahli dlhé hodvábne obrusy, niektoré boli pozlatené, iné zase zdobené čiernou látkou. Chvíľkami som sa pozerala na tie ich. Ich oblečenie a prejavy tváre a to, akým spôsobom vystupujú na verejnosti.

Doširoka sa usmievali. V zlatých a belasých róbach a pochutnávali si na jedle, ktoré majú doma každý večer za stolom. U nás to tak tradične nebolo. Niekedy sme boli radi aj za zeleninovú polievku, ktorá dokázala naplniť naše žalúdky po celý deň.

,,Ešte nikdy sa nám niečo takéto nestalo," ozval sa Olen, čím si pritiahol moju pozornosť. Mal pravdu.

,,Tak či onak, som prekvapený. Na jeden dotyk, ktorý trval niekoľko sekúnd, ste dokázali zničiť takmer všetko v učebni. Nechcel by som ani vedieť, čo by ste spravili s nimi," odpovedal mu Leith a hlavou pokynul ku stolu, na ktorý som toľko zazerávala.

,,Neviem, čo by sme s nimi mali robiť. Nijako nám neublížili, čo sa pod strechou Akadémie týka," odvetila som a u toho si odhryzla z kúsku chleba. Leith sa na mňa pozrel a potichu sa zasmial.

,,Zatiaľ ti neublížili. Nezabudni, že ďalšiu hodinu máme s nimi," krátko sa pozrel ich smerom, ,,budú nanajvýš radi aby nám ukázali, kde je naše miesto." 

,,Čo som sa dopočul, tak tréningy sa majú týkať zbraní, nie schopností."

,,To nerobí žiaden rozdiel. Oni sa o tom učili už od plienok, myslíš, že nás v Podsvetí učili ako pracovať s mečmi?" okamžite protirečil Leith Olenovi, zatiaľ čo ja som v tichosti sedela naproti nim a vychutnávala si dnešný obed. 

Zatiaľ čo sa oni dvaja rozprávali, moja pozornosť bola odvedená niečím iným. Nemohla som prestať premýšľať nad tým, čo sa stalo počas dnešnej prvej hodiny. To, čo som cítila bolo niečo úplne iné. Čo by sa stalo, ak by som sa onej energie dotkla celej? Zničilo by ma to? Posilnilo? Všetko to boli neodpovedateľné otázky, nad ktorými som mohla len v tichosti premýšľať.

Čakala som, že po tom, čo sme zničili takmer celú učebňu, nás profesor vyhodí a pošle naspäť do Podsvetia. On namiesto toho vyzeral úplne nadšene a fascinovane zároveň. Povedal to niekomu? Bude z toho problém? Samozrejme, že bude. Ohrozili sme životy ostatných študentov a kto vie, čo by sa stalo, keby sme sa od seba neoddelili. 

Z myšlienok ma vytrhlo letmé potľapkanie na rameno od Olena, čím sa naše pohľady stretli. Vyzeral nadšene, priam nedočkavo. Ako on nemohol premýšľať nad tým, čo sa tu udialo? 

,,Ideš s Leithom na ten tréning? Myslím, že dlho na teba čakať nebude." 

Zmohla som sa len na prikývnutie a hneď na to sa postavila od stola. Leith už vystával pri vstupe do jedálne a akonáhle ma zbadal, rukou mi naznačil nech pridám do kroku. Tak som aj spravila. Pár krokov pred ním som sa ešte obzrela za Olenom, ktorý už sedel na úplne inom mieste a komunikoval so skupinkou študentov. Zrejme mu nerobí žiaden problém, nájsť si tu priateľov.

,,Neobzeraj sa toľko, tie pekné očká sa ti niekam zatúlajú," boli prvé slová, ktorými ma Leith pri sebe upozornil. Zas a znova som pretočila očami. Ak tu nechcem byť úplne sama, budem si musieť na jeho poznámky pomaly navyknúť.