Donútená žiť

💜Usmej sa 💜

Dnešné ráno sedela Esme v tráve ukrytá ďaleko od očí niekoho z návštevy alebo rodičov. Zobudila sa skoro ráno obliekla sa do tmavo zelených jednoduchých šiat, vlasy si nechala voľne rozpustené. Konečne sa cítila sama sebou. Prechádzala sa okolo kríkov, stajní no nakoniec ju to ťahalo do lesa za hranicami jej domu. Počasie bolo príjemné, svieže. Okolo seba počula spev vtáčikov. Započúvala so do týchto piesní, unášali ju ďaleko od všetkých problémov a osôb. Kráčala stále hlbšie a hlbšie do lesa. Čím bola ďalej tá voľnosť ju nabádala tancovať a pospevovať si. Spievala si írske piesne, ktoré tak rada počúvala ako malá od Marien. Spievala jej ich babička a ona ich spievala jej. Tancovala ,skákala ,bežala. Zastavila sa až pri rázcestí jedna cesta viedla k známemu kostolíku, ktorý bol však ďaleko a tá druhá viedla susedom. Nikdy ňou nešla, a to nemala v pláne ani dnes. Nie, žeby sa bála no nevychádzali dobre. Pani toho dobu sa márne pokúšala vydať svoju dcéru do našej rodiny. Brat o tom nikdy nechcel počuť.

Zasmiala sa sama pre seba pri spomienke na tie márne pokusy. Stála na rázcestí už dlhší čas uvedomila si to až, keď začula slabé kňučanie. Poobzerala sa okolo seba no nič nevidela, a preto šla za zdrojom zvuku. Pár metrov od nej pod sadnutým stromom sa krčilo a kňučalo šteniatko bolo špinavé a mokré no neuveriteľne roztomilé. Priblížila sa k nemu no bolo to o niečo náročnejšie keďže sa veľmi bálo.

- Neboj sa ma maličký, neublížim ti. - Pomaly k nemu natiahla ruku a pohladila ho po hlavičke. Len, čo vedel, že nie je v nebezpečenstve priblížilo sa samé. Pomaly ho zobrala na ruky a otočila sa domov.

- Ako si sa tu ocitol ? Už je dobre, budeš môj chlpáčik. - Začala kráčať o niečo rýchlejšie, aby mohla šteniatko umyť a nakŕmiť. V záhrade už bolo počuť hluk, videla, ako sa matka prechádza s priateľkami a matkou jej budúceho ženícha. Vyčkala na chvíľu, aby nepozorovane vošla dnu. Len, čo sa dostala do izby zavolala Marien. Potrebovala jej pomoc ak by bolo náhodou zranené. V šatníku našla starého šatu, ktoré rozprestrela po podlahe a položila na ne malé klbko. Marien prišla rýchlo asi zo strachu, že sa niečo stalo. Ukázala jej, aby bola ticho a zavrela dvere.

- Slečna nemôžete ma takto strašiť. Berte na mňa trochu ohľad. Čo to tam máte ?- Esme jej pokynula, aby prišla bližšie a ukázala jej šteniatko. Celá prekvapená si k nemu čupla a prezrela ho.

- Kde ste ho našli ? Toto je írsky vlkodav, keď vyrastie bude obrovský. Nebodaj si ho chcete nechať?

- Chcem, je nádherný no, ako ho budem volať a taktiež ho treba umyť. Mohla by si pripraviť vodu?

- Samozrejme, donesiem aj nejaké jedlo, musí byť vyhladovaný.

Po kúpeli, keď bolo šteniatko čisté a najedené zistili, že je chlapček. Nakŕmené šteniatko zaspalo na kresle. Esme a Marien premýšľali nad menom.

- Premýšľala som nad menom Orion. Čo na to povieš?

- Je to dobré meno, ach, ale, čo na to povie vaša matka a váš budúci manžel?

- Nič nebudú hovoriť budú to musieť prijať.

Luss