Tí pred nami [Harry Potter]

1. kapitola - (Ne)očakávané prekvapenia

Keď sa Henriette Lestrangeová v to ráno vracala do kuchyne, cítila nezvyčajné vzrušenie, také, ktoré obyčajne nenasledovalo po jej každodennom rituáli vyberania pošty zo schránky. Dnes sa medzi plátkom novín, listom od jej mamy a zvyčajnými reklamnými letákmi nachádzala aj pekná obálka krémovej farby, na ktorej bolo zeleným atramentom krasopisne napísané meno jej dcéry.

Bola z tvrdého papiera a na jej prednej strane sa na mieste, kam sa kedysi zvykla aplikovať pečať, skvela ilustrácia nakreslená jemnými farbami, taká nevýrazná, až sa zdalo, že chvíľami mizne a zasa sa objavuje.

Henriette ju ale nemusela bližšie študovať – už z letmého pohľadu jej bolo jasné, že na obrázku je lev, had, jazvec a orol, všetci prepletení okolo majestátneho písmena R v strede.

Poštu položila na kuchynskú linku, starostlivo kladúc výnimočnú obálku na samý vrch. Jej manžel Denzal upieral sústredený pohľad na čarodejnícke správy, ktoré práve bežali v televízii („Kvôli tohtoročnému nepriaznivému letu hlásia predajcovia metiel v Británii medziročný prepad tržieb o dvadsať percent. V nasledujúcej reportáži vám prinášame vyjadrenia odborníkov Medzinárodnej čarodejníckej konferencie pre klímu, ktorí bijú na poplach...").

Keď zbadal, že jeho manželka sa vrátila naspäť a usadila sa vedľa neho, vytiahol prútik a mávnutím televíziu umlčal. Vedel, že Henriette uprednostňuje pri raňajkách ticho a taktiež ju správy z čarodejníckeho sveta trochu znepokojovali. Mala radšej prehľad klasických muklovských udalostí, ktoré jej manžel aj dcéra zase považovali za mučenie nudou.

Tak ako každé ráno sa Denzal natiahol po noviny, no keď mu oči padli na kôpku pošty na stole, ruka mu zamrzla v pohybe.

„Pánabeka, Rokfort!" obrátil sa k manželke a na perách sa mu roztiahol široký úsmev. „Úplne som zabudol, že má prísť list."

„Je presne prvý deň prázdnin." Henriette si vzala hrianku a začala ju natierať maslom. „Som rada, že ho poslali tak skoro. Aspoň si stihne nakúpiť všetko potrebné, zvyknúť si na predstavu, kde sa bude nasledujúce roky vzdelávať..." vzdychla si, nožom tlačiac na krajec chleba viac, než bolo potrebné.

„No tak," Denzal ju nedbanlivo potľapkal po ruke a ďalej skúmal obálku, akoby im v schránke pristál poklad. „Som si istý, že Rokfort bude milovať. Za posledné roky dokonca nehlásia žiadnu smrť..."

Henriette naňho uprela nešťastný pohľad, no nech už chcela povedať čokoľvek, zrazu si to rozmyslela. Do kuchyne vošlo strapaté trinásťročné dievča, dlhé čierne kučery jej odstávali na všetky strany a ústa mala otvorené dokorán.

„Ahojte," zívla. „Zabudla som si vypnúť budík a keď ma o tomto nekresťanskom čase zobudil, už som nemohla znova zaspať," odpovedala rodičom na ich prekvapené pohľady. „Tak som si povedala, že dnešný deň chytím za pačesy," zaškerila sa na nich a tiež si vzala do ruky hrianku.

„Budem sa opaľovať, možno si pospím a potom si pozriem seriál." Spokojne si ju začala natierať džemom, keď postrehla, že jej rodičia sú nezvyčajne ticho. „Čo je?"

Zrak jej padol na obálku v otcovej ruke. „No nie," vydýchla ticho. „Oci. Je to to, čo si myslím, že to je?" veľké oči mala roztvorené dokorán.

Jej otec na ňu hľadel s radosťou a pýchou. „Dnes ráno ti prišla pošta," povedal slávnostne a podal jej obálku. „Ale rozbaľuj to pomaly, chcem to dobre vidieť!"

Azaria do roztrasených rúk chytila obálku a vzápätí by prisahala, že od nej počula spokojné vydýchnutie. Vtedy ilustrácia na prednej strane začala nadobúdať jasnejšie kontúry, vypĺňala sa jasnými farbami, predrala sa cez povrch papiera a vytvorila okrúhlu voskovú pečať. Azaria a jej otec na to hľadeli s nemým úžasom, pokým Henriette s nedôverou stískala operadlo stoličky, akoby sa bála, že ten nevinný kus papiera vzbĺkne.