Monštrá

Bezmocná

Poobedné slnko sa trieštilo na čelné sklo môjho auta. Po troch dňoch kedy sa všetci premenili na stalkerov a odmietali opustiť hangár som sa potrebovala nadýchnuť vzduchu. Sama.
V tejto situácii už nešlo o sledovanie kvôli bezpečnosti, tí blázni si z toho urobili svoju vlastnú reality šou. Stávky o tom kedy od Tima odíde náhodné dievča alebo, z ktorej reštaurácii Abianovi prinesú večeru, mala som toho plné zuby. Vyšla som z auta a oprela sa o kapotu, cigerata medzi mojimi perami už bola automatika a sledovala som rozľahlé modré more.

Pohľad na nedotknutú krásu mora a osamelosť tohto miesta v mne vyvolávali zmiešané pocity. Bola som tu, ďaleko od všetkých problémov, ktoré ma obklopovali. Mala som pocit slobody a oddychu, ale zároveň som cítila túžbu vyriešiť to všetko čo ma doviedlo až sem. Sicílske more bolo svedkom môjho vnútorného konfliktu, kde pokoj okolia zjemňoval moju napätú myseľ, ale zároveň ma podnecoval k rozhodnutiam, ktoré mali potenciál zmeniť všetko.
Kroky, ktore som robila som si ani neuvedovala až kým som nestála skoro päťstometrov od auta, bez mobilu a iba s jedinou cigaretou. Pomaly som sa vracala naspäť k autu a až skoro pri aute som si všimla ďalšieho človeka. Stál otočený k moru a asi si ma nevšímal. Na malý moment ma prepadla panika ale vedela som, že celý svet sa netočí iba okolo mňa, pravdepodobne práve teraz stojím na niekoho obľúbenom mieste.
Ten zvláštny pocit, ktorý sa mi usadil v hrdle bol ako keď chcete plakať a musíte rozprávať. Nevedela som odkiaľ sa berie a preto som len rýchlo naskočila do auta. Keď som zabuchla za sebou dvere a strčila kľúče do zapaľovanie ešte som rýchlo rozsvietila obrazovku mobilu, ktorý som mala pohodený v otvore na nápoje.

28 zmeškaných hovorov Samuel
12 zmeškaných hovorov Sasha
7 zmeškaných hovorov Matteo
43 zmeškaných hovorov Maly Rai

,,Čo horí preboha?" Spýtala som sa same seba, to posledné čo som čakala bola odpoveď na moju otázku.
,,Nemyslím si, že horí skôr to vyzerá, že ťa chceli varovať."

Moje auto zastavilo na opustenom mieste, kde tma pohltila všetko okolo. Pocítila som závan chladného vetra, keď som vystúpila z auta pod temnou oblohou, ktorá bola očividne jediným svedkom našeho nebezpečného stretnutia. Mobil mi už dávno vytrhol z ruky a zahodil z idúceho auta. V tichosti mi naznačil, aby som s ním išla do skladu.
"Kde sme?" zasyčala som, skrývajúc svoj strach za tvárou protivnej odhodlanej ženy. Na povrchu som sa snažila vyzerať odhodlane ale vo vnútri mi srdce búšilo rýchlejšie, ocitla som sa uprostred temnoty, ďaleko od pomoci, od kamier a signálu.
Nebral moju otázku na vedomie, ale chlad z prázdneho skladu prenikol až do kostí. Keď sme vstúpili do vnútra, tma bola absolútna, len tichý šepot vetra a zvuk našich krokov prerušoval ticho. Tim sa zastavil v strede skladu, kde slabé svetlo z okolitých okien len naznačovalo kontúry.

Bola som nútená čeliť každej emócii, ktorá mnou prechádzala. Strach, hnev, odhodlanie – všetko sa miešalo v jedinom tichom výdychu. Tim si zachovával svoj osobný priestor pretože som nebola nijako zviazaná, mieril ma mňa so zbraňou.
,,Khira, urobím všetko pre to, aby si bola poslušná. Tvoja tvrdohlavosť ti teraz nič nepomôže." Keď prehovoril jeho hlas znel ako šepot. ,,Ale aj napriek tomu ako moc si myslíš, že ťa nenávidím som ti zabezpečil spoločnosť na posledné chvíle." Síce som jeho tvár nevidela vedela som si predstaviť ten úškrn.
Odmietala som priznať porážku ale keď rozsvietil malú lampu v kúte tohto obrovského priestoru nevedela som čo čakať.
Svetlo odhalilo trhliny na stenách a strope čo len pridávalo k zúfalému vzhľadu miesta. Podlaha, raz spevnená betónom, bola teraz pokrytá vrstvou prachu a nečistôt. Pri každom kroku sa ozývalo skrípavé vrznutie podrážok, akoby samotný sklad spieval svoju opustenosť. Vzduch bol naplnený pachom zatuchliny a starého prachu, vytvárajúc dojem, že sa toto miesto dlhé roky nedotkla ľudská ruka. Zo stropu vyseli dve železné reťaze niekoľko metrov od seba. Keď mi naznačil aby som vystrela ruky len som zaťala sánku.
,,Myslíš si, že toto bude môj koniec? Tu v plesni na konci sveta?" Krčila som nos keď mi nasadil putá, mohla som sa ho pokúsiť premôcť ale nemala som kam újsť. Vonku síce čakalo moje auta ale s prázdnou nádržou by som sa nedostala ani do najbližšieho mesta.
,,Verím, že toto je asi horšie ako tvoje najnovšie bývanie ale ber to iba ako dočasné riešnie. Keď bude po všetkom tvoje telo pravdepodobne hodím do toho mora kde som ťa dnes našiel. Malo by to krásnu symboliku." Keď dohovoril zatiahol ma za putá a vďaka svojej výške ma z ľahkosťou zavesil na hák, ktorý visel zo stropu. ,,Nechám ti pár minuť aby si sa udomácnila, ja sa musím ešte o zopár vecí postarať a ty môžeš zatial premýšlať koho pripútam k tam tej reťazi." Mykol hlavou a znova sa pozrel na mňa, bez váhanie sa naprahol a s pästou mi vrazil do brucha.
Tá rana mi vyrazila dych, chcela som sa chytiť za brucho ale nemohla som. Bezmocná.
,,Zabijem ťa, počuješ zabijem ťa." Skríkla som po ňom keď bolesť odoznela ale bol už preč.