Dreams & Desires |Luke Hemmings| SK

1.

Prechádzal cez prechod pre chodcov rušnej dvojprúdovky. V rukách niesol niekoľko igelitových tašiek, bol si nakúpiť v neďalekom obchode. Žily na rukách sa mu pod váhou potravín zvýraznili, o to viac, keď pridal do rýchlejšieho kroku. Mrazené veci sa neunúval dávať do špeciálneho boxu a nechcel, aby sa mu to cestou roztopilo. Samému mu bolo horúco, aj keď oblečené mal len tenučké čierne tielko a trojštvrťové nohavice. Pot mu tiekol po čele a nemohol ho zotrieť chrbtom ruky bez toho, že by sa taškou udrel rovno do tváre. Potreboval sprchu, bolo mu jasné.

Po príchode domov vyložil nákup a keďže poriadne vyhladol, predhrial rúru na pár minút a hodil do nej mrazenú pizzu ešte predtým, než sa premiestnil do kúpeľne. Tam zo seba zvliekol všetko oblečenie a vložil ho medzi špinavé prádlo, ktoré sa mu tam kopilo viac, ako by sa patrilo. Vstúpil do sprchového kúta a nechal na seba dopadať vlažnú vodu. Neskôr pootočil kohútikom o čosi viac, aby bola horúca. Steny presklennej sprchy sa zahmlili a on si užíval paru, ktorá sa vytvárala okolo neho. Paradoxne, aj keď bol veľmi horúci deň v LA. Chcel byť konečne čistý od slaného potu a umývať sa v studenej vode mu prišlo seba-masochistické.

Do obývačky vyšiel len v uteráku obmotaným okolo pásu, prešiel do kuchyne a vypol rúru so svojou večerou. Nikdy nepoužíval rukavice, a tak sa horúcu pizzu snažil dostať na tanier holými prstami. Pokožka ho začala páliť, no aj napriek podmienenému reflexu reagujúci na bolesť, nepustil zo svojich rúk nič. Položil to na kuchynskú linku a až vtedy si pofúkal ukazovák a palec.

Kým mu jedlo chladlo, v spálni sa prezliekol do čistého oblečenia pozostávajúceho z obyčajného sivého trička a kraťasov. Mokré polo-dlhé kučery si prečesal pred zrkadlom a chvíľu na seba pozeral. Jeho výzor sa mu vôbec nepáčil. Oči mal unavené a červené, pleť bledú a strnisko ho začalo iritovať. Zvykol si ho pravidelne zastrihávať, no posledný rok sa na to vykašľal a upravoval ho raz za mesiac.

Počul cinknutie mobilu a trvalo mu hodnú chvíľu, kým ho našiel. Vždy, keď ho niekde položil, hneď zabudol kam. Tentokrát by aj bol rád, keby ho nenašiel vôbec. Zízal na displej ako obarený, keď sa dočítal, že mu správu poslala Cora, jeho bývalá priateľka, s ktorou prerušil všetky kontakty odkedy pochoval svojho psa. Jej číslo si síce zablokoval, no to jej nebránilo napísať mu z nového.

Cora: Lukey, chýbaš mi. Môžme sa stretnúť? Som späť v LA xx

Na sto percent vedel, že to bola ona a nie niekto, kto by si z neho škaredo vystrelil. X ako pusu pridávala na konci správ vždy a bola jediná, ktorá ho občasne volala Lukey. Zakaždým ho táto prezývka obmäkčila a cítil sa ako šťastný chlapec, no tentokrát boli jeho pocity ďaleko od veselosti. Zatmelo sa mu pred očami, až si musel sadnúť na posteľ. Spomenul si na všetko, aj na Alanove slová, ktoré mu kedysi povedal.

„Ak sa ti náhodou niekedy ozve, daj mi vedieť, dobre? Neboj sa, obaja dostanú to, čo si zaslúžia," a priložil mu dlaň na plece ako utešujúce gesto.

Cora nezničila len ich vzťah, ale aj jeho samotného. Nikdy by si nepomyslel, že by existoval niekto, kto by mu mohol takto ublížiť. Zlomila ho, rozdrvila krehučkú dušičku a zahodila medzi odpadky. Nerozumel tomu, keďže jej splnil všetko, čo jej videl na očiach. Miloval ju a bolo mu s ňou výborne až na deň, keď ju pristihol s Kennym.

Obaja boli stíhaní za distribúciu drog, ktorá im bola zistená, napadnutie verejného činiteľa a vražda živého tvora. Svoj trest si síce uvedomovali, no ani jeden si ho nechcel odpykať, a tak ušli zo štátov nevedno kam. Luke úplne nechápal, prečo by sa teraz vracala a riskovala, že ju chytia. Taktiež mu nešlo do hlavy, prečo by sa s ním chcela stretnúť. Nesedelo mu to, tušil, že v tom bude nejaký háčik a zároveň si v kútiku duše prial, aby všetko, čo sa stalo bola len hnusná nočná mora.

Triasol sa. Jeho telo sa nekontrolovateľne húpalo spredu dozadu a v očiach sa mu hromadili slzy. Trhane dýchal, občas mal pocit, že ani to už nedokáže. Bol zlomený a vnútrom sa mu vystriedali všetky možné pocity. Miloval ju, nenávidel, chýbala mu a zároveň nie. Cítil obrovský hnev, smútok a prázdnotu. Ako mu to mohla spraviť? Prečo sa len prizerala, keď ho Kenny udrel a keď neprestával kopať do Paxtona? Chcel vedieť prečo tak veľmi a zároveň vôbec.

„A-Alan?" dvihol k uchu mobil, keď vytočil číslo svojho šéfa, ktorý hovor prijal takmer okamžite.

„Bože dobrý, tak teba som už nepočul niekoľko mesiacov. Ako sa máš?" začal rozhovor veľmi energicky, ako mal vo zvyku.

Alan Flores bol veselý muž vekom blížiaci sa k šesťdesiatke. Ako poručík mal na starosti K9 jednotku a dával pozor na jej správny chod. Aj keď bol veľmi priateľský, vzbudzoval u jeho podriadených rešpekt, no nikdy nie strach. Každému povolil, aby ho volali jeho krstným menom, no to automaticky neznamenalo, že boli kamaráti. Luka si však veľmi obľúbil odkedy k nim nastúpil ako psovod. Podrobne si pamätal jeho strach v očiach, ktorý rokmi nahradilo sebavedomie. Bol veľmi dobrý vo svojej práci a Alan bol na neho a jeho psieho parťáka veľmi pyšný. Dokonca by povedal, že ho bral ako svojho syna, ktorého nikdy nemal. Po incidente spred dvoch rokov bol zdrvený a naliehal, aby si Luke vzal dovolenku na dobu neurčitú za podmienky, že bude absolvovať terapeutické sedenia.

„Vrátila sa," vyhŕklo z mladíka, „je späť v LA. Napísala mi."

Nemusel mu vysvetľovať koho má na mysli, Alan veľmi dobre vedel, o čom Luke hovoril. Srdce mu vynechalo úder a zreničky sa zúžili. V hneve zovrel päsť a udrel do svojho stola v kancelárii, až sa zopár vecí zatriaslo.

„Všetko bude v poriadku, dobre? Teraz budem od teba potrebovať tvoju pomoc, aby sme sa k nej dostali. Dám ti chvíľu času, aby si si to prešiel hlavou, urob si čas pre seba. Daj mi vedieť, keď budeš pripravený a stretneme sa," vravel pokojným hlasom, nechcel, aby toho bolo na Luka priveľa informácií.

„Chýba mi, Alan, on mi tak strašne chýba. Chcem, aby to vedeli aj oni," potiahol nosom.

„Ja viem, aj mne. Ale chýbaš mi aj ty."

Rozhovor už ďalej nepokračoval a Luke prenikol do silného plaču. Bolelo ho telo, aj celá duša. Čím ďalej, tým viac podliehal ataku jeho posttraumaticej stresovej poruchy, až sa ním nechal celý pohltiť.

I never meant you any harm
Got no legs to stand on
I was just dancin' in the dark
Now with my eyes wide open
It's heaven in your arms, mm

I'm sorry that I let you down, I
I'm so apathetic, it's pathetic
But I need you now, now

Don't you move
Can't we just stay?
Can we start over?
Don't fade away

Tak a máme tu ďalšiu časť. Pomaly začíname vstupovať do deja, prvé časti som chcela, aby boli s flashbackom a vysvetlením Lukovej minulosti, no stále z nej máme čo odhaľovať. Napíšte mi svoj názor, čo si zatiaľ myslíte.

Majte krásny týždeň!

Love you,

Siv <3