2. Bohovia: Oheň a Voda [Dokončené]

Utekaj

,,O čom to hovoríš?" Zamrzla som ,,šaty som mala v izbe. Sú od Marii."

,,Dala ti ich ona?" Spýtal sa.

,,Vždy mi ich dáva ona." Zdvihla som bradu.

Daeron si ma opäť obzrel, šibalsky sa usmial a zostalo mi príliš veľké teplo. Začala som rozmýšľať, či to nerobil on.

,,Používaš na mňa svoju moc?" Nedôverčivo som pozrela do jeho krásnych takmer čiernych očí.

Daeronov úsmev sa zväčšil a zmenil sa na úškrn. Odpil si z vína a oprel sa o stenu. Čakala som, čo mi povie ale namiesto toho sa porozhliadol po miestnosti.

,,Môžeš sa tváriť ako chceš ale skôr, či neskôr mi podľahneš." Žmurkol a odišiel za Navarrom.

Čím ďalej bol, tým menšie návaly tepla do mňa vrážali. Vypila som víno a položila ho na stolík. Prešla som k rodičom a zostala pri nich stáť.

,,Čo, princezná?" Spýtal sa ma otec.

,,Som akási unavená, otec." Pousmiala som sa ,,radšej pôjdem na zámok."

,,Nezabudni sa rozlúčiť so sestrou." Napomenul ma.

,,Samozrejme." Príkyvla som a chystala sa k odchodu.

Spravila som pár krokov ale zastavil ma ,,čo máš na zajtra naplánované?"

,,Myslím, že tam mám len stretnutie kvôli kuchárovi a obed s americkým ministrom. Vyzdvihnem Armona a myslím, že nič iné." Zamyslela som sa.

Otec prevrátil očami a otočil sa.

Nemal rád Armona a dával to najavo. Čiastočne kvôli tomu, že ho moja rodina nenávidí, sa nehrniem do svadby. Zneisťujú ma a pomaly aj sám Armon.

Už nie je taký pozorný, nevenuje mi jeho čas a nikam nechodíme. Radšej odíde kamošmi ako by mal venovať pozornosť mne.

,,Odprevadím ťa." Usmiala sa sestra.

,,V poriadku." Úsmev som jej opätovala.

,,Nechaj tak, Esmeray. Postarám sa o to." Daeron dopil pohár vína ,,tiež odchádzam."

,,To nebude-.." Zamračila som sa.

,,-ale to je výborný napad, Daeron." Otec mi skočil do reči.

,,Aký gentleman." Moja mama sa usmievala.

Navarro sa začal smiať a priam si užíval to ako všetci sledujú Daerona a mňa. Všimla som si, že stíchol a podľa Theinho pohľadu, mu trochu posvietila do očí.

Navarro sa na ňu škaredo zamračil a mávnutím ruky niečo spravil Thei. Netušila som, čo ale tá stuhla a vystrelo ju.

Tí dvaja sa zabijú.

Daeron mi otvoril dvere a čakal, kým prejdem. Nezastavila som sa a kráčala preč. Nechcela som ísť vedľa neho a preto som zrýchľovala svoj krok.

Obliala ma obrovská vlna tepla, až som musela zastaviť a oprieť sa.

,,Mne neujdeš, srdiečko." Počula som ako sa približoval a zastavil predomnou.

,,Začínam ťa nenávidieť." Zavrčala som.

,,Och, to nie, srdiečko. Začínam ťa rozpaľovať." Oprel sa s ľavou rukou o stenu nadomnou.

,,Prestaň si to nahovárať." Zdvihla som hlavu aby som mu videla priamo do tých tmavých očí.

,,Je to pravda." Zasmial sa ,,pochopíš to neskôr."

,,Skúšali to iní chlapi. Prečo by si mal zrovna ty uspieť?" Pocítila som nával tepla, ktorý smeroval do rozkroku.

,,Pretože som Boh. Bohovia sú vo všetkom najlepší. Viem, že ťa dokážem spraviť ako to nedokáže ani ten tvoj neschopný muž, ktorého máš doma." Povedal tichým ale zároveň chrapľavým hlasom ,,vlastne nie je doma ale v kasíne medzi smrteľníkmi, obklopený ženami."

,,Armon je dostatočne schopný." Odvetila som hrdo.

Bola pravda, že Armon mi nikdy nespôsobil orgazmus. Nevedel ma tou cestou uspokojiť ale neprišlo mi to najpodstatnejšie.

,,Klameš samú seba, srdiečko. Mala by si vedieť, čoho je tvoje telo schopné. Akú rozkoš, dokáže uniesť a -..." rozprával

Nemohla som sa prestať pozerať do jeho očí. Jeho čeľusť ma neuveriteľne priťahovala a nechcela som aby prestal rozprávať. Chcela som aby sa ma dotkol. Chcela som spoznať jeho dotyk ale nebolo by to správne.

Nemohla som vymeniť niečo, čo trvá pár rokov za niečo, čo by trvalo niekoľko minút alebo hodín. Chtíč vo mne nebol rozumný a vnútorný hlas sa riadil mojim telom, ktoré sa Daeronovi oddávalo.

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly sa vystrela. Z rúk my vyletela studená voda a priamo naňho. Daeron bol celý premočený. Košeľa sa mu zalepila o telo, vlasy mu spadli na čelo a kvapkala z nich voda. Keď opäť otvoril oči, boli v nich plamene.

Plamene hnevu.

,,Bol si moc rozpálený. Bolo ťa treba trochu schladiť." Prešmykla som sa pred ním a opäť začala kráčať preč ale tentokrát ešte rýchlejšie.

Zastavila som na nádvorí a vytvorila portál.

,,Bež, srdiečko. Pretože keď sa mi nabudúce dostaneš pod ruky, už mi neujdeš a jediné, čo budeš môcť, je kričať moje meno." Zavrčal a vyšiel von.

On bol nahnevaný ale vzrušený? Ako môže byť vzrušený, keď som ho vlastne odmietla a ešte dostal studenú sprchu?

Nadskočila som na mieste a skôr ako prišiel ku mne, vošla som do portálu a objavila sa na nádvorí nášho hradu.

Vydýchla som si. Nebolo to šťastné vydýchnutie ale ani nešťastné. Zmätenie v mojej hlave bolo veľké a vedela som, že sa mu musím vyhýbať ešte viac ako doteraz, pretože to bude boj.

Môj vnútorný boj.

Srdce proti rozumu.