Dreams & Desires |Luke Hemmings| SK

2.

Zhlboka si potiahol z cigarety, chvíľu v sebe zadržal dym a následne ho vydýchol nosom. Sledoval okolie z balkóna, díval sa na prechádzajúce autá a okoloidúcich ľudí. Pripomenulo mu to, že by sa sám rád niekde prešiel, no nenachádzal v mysli miesto, ktoré by mu zbytočne nenavrátilo spomienky. Zvykol sa prechádzať po okolí, parkoch a pobreží s Paxtonom, ktorý si užíval každú jednu chvíľku so svojím pánom. Keďže v K9 jednotke tvrdo pracoval, musel sa z času na čas rozptýliť a zrelaxovať dlhými prechádzkami a aportovaním.

Zabzučal mu mobil položený na stole vedľa neho. Neochotne si ho vzal a odomkol obrazovku odtlačkom prsta. Srdce sa mu rozbúšilo a hrdlo zovrel nepríjemný kŕč, keď zbadal ďalšiu správu od Cory. Na tú prvú neodpísal, a tak sa mu opäť pripomenula, ak náhodou zabudol. Nezabudol. Naschvál ju ignoroval, až kým nenabral odvahu odpovedať.

Cora: Lukey, viem, že so mnou už nikdy nechceš nič mať, ale potrebujem sa s tebou stretnúť.

Luke: Čo odo mňa do pekla chceš?

Cora: Odpustenie. Som sama v LA a nikoho iného tu už nemám. Prosím, jedno stretnutie a dám ti navždy pokoj.

Luke: Zrazu som ti dobrý, keď si sama? Ako ti mám po tom všetkom, čo sa stalo, odpustiť? Vymenila si ma a odhodila ako špinavú handru. Nechala si ma zmlátiť. Paxton je preč, chápeš?

Vrel v ňom hnev, v očiach mu sľahali plamene zúrivosti. Ak by mohol, vyhodil by mobil z balkónu, len aby už neuvidel Corinu odpoveď. Namiesto toho vypol zvonenia a vrátil mobil na stôl. Načiahol sa po krabičku cigariet a jednu z nich si rovno zapálil. Uvedomoval si, že si vybudoval nezdravý zlozvyk, no nedokázal prestať. Bolo to jediné, čo ho aspoň na chvíľu dokázalo upokojiť. Po dvoch vyfajčených cigaretách a takmer plnom popolníku ho zaplavil smútok, ktorý pre tentokrát nenechal zvíťaziť nad jeho telom a mysľou. Vytočil Alanove číslo a zhlboka sa nadýchol, akoby to bol náznak jeho blížiacej sa mentálnej slobody.

Muž na druhej strane linky mu to s úsmevom zodvihol. Vedel, prečo mu Luke volal a cítil hrdosť na mladíka. Vedel, že situácia nebola pre neho ľahká, ale konečne si zaslúžil byť opäť začlenený do bežného života, ako to bolo kedysi. Dohodli sa na stretnutí na druhý deň, na ktoré sa obaja potrebovali pripraviť. Toto bol ďalší malý krôčik k odplate.

Nasledujúce dopoludnie Luke strávil nervóznym pochodovaním hore-dolu po celom apartmáne. Od napätia mu energia stúpala rýchlejšie, ako keby do seba hodil tri espressá. Dlane sa mu potili, až si ich potreboval opláchnuť pod studeným prúdom tečúcej vody. Zároveň si opláchol aj tvár a keď sa zahľadel do zrkadla, uvedomil si, že takto už nemohol chodiť medzi ľudí. Strnisko si strojčekom skrátil na pár milimetrov, vlasy si ako-tak začesal dozadu a kruhy pod očami schoval pod korektorom so silnou krycou schopnosťou.

V podzemnej garáži našiel svoje auto, v ktorom nesedel nejaký ten čas. Uisťoval sa, že šoférovať nezabudol. Je to ako bicyklovanie, vravel si a naštartoval motor čierneho BMW a pomaly si to namieril na policajnú stanicu. Jazda mu trvala necelých desať minút a už parkoval neďaleko hlavného vchodu. Tomu sa radšej vyhol a obišiel budovu, aby sa dostal do zadnej časti vyhradenej pre K9 jednotku, čo tvoril výbeh pre psov na tréning a osobitná menšia budova.

„Luke?" ozval sa ktosi za ním a už podľa hlasu vedel, o koho šlo.

„Jayson!" zvolal šťastne, keď zbadal svojho kolegu, s ktorým si bol kedysi veľmi blízky.

„Teba som nevidel odkedy... No jednoducho dávno. Čo tu robíš?" usmieval sa mladík v podobnom veku a keď bol pri Lukovi dostatočne blízko, stiahol ho do pevného objatia.

„Aj ja ťa rád vidím," uškrnul sa blondiak a potľapkal Jaysona po chrbte.

„Prišiel som za Alanom," stručne dodal, keď obaja kráčali k budove.

Vo vnútri sa ich cesty rozišli, no obaja dúfali, že sa opäť prepoja. Prežili spolu nespočetné množstvo služieb, počas ktorých utvrdzovali dôveru, ktorú v k sebe za tie roky vybudovali. Rozumeli si takmer vo všetkom, či už sa jednalo o prácu alebo súkromný život. Cítili sa takmer ako bratia a Jaysona Lukove zmiznutie na dva roky veľmi zasiahlo. Vždy chcel pre neho to najlepšie a nedokázal si ani predstaviť, čím všetkým si musel prejsť. Luka mrzelo, že mu neposlal jedinú správu, no trvalo mu veľmi dlho, kým bol schopný komunikovať s ľuďmi odkedy ho prepustili z nemocnice.

Alan ho už čakal pred svojou kanceláriou. Privítal ho s vrúcnym objatím ignorujúc pohľady ostatných. Prizerali sa, keďže nemali tušenia, o čo išlo. Luka to začalo mierne znervózňovať, najradšej by bol niekde v súkromí. Niektorí boli pre neho známe, ale i neznáme tváre. Snažil sa o nezaujatý výraz tváre, no keď ho Alan vyrušil v obzeraní okolo seba, stál vzpriamene a hltal každé jedno slovo, ktoré mu jeho nadriadený vravel. Upokojoval ho tým, že sa do služby vráti pomalými krôčikmi, najdôležitejšie pre nich bolo získať informácie od Cory. Lenže Alan nemohol mať vo svojom tíme psovoda bez psa.

„Potrebuješ nového parťáka," Alan ho potľapkal po chrbte a Luke veľmi dobre vedel, na čo presne naráža.

„Nie, to nemôžem," bolestne vzdychol a v oku ho zaštípala slza nesúca trpkú spomienku.

Alan napriek jeho odmietnutiu otvoril dvere do jeho kancelárie, kde poslušne čakala ona. Nechal Luka vojsť ako prvého. Sučka belgického ovčiaka sedela na koženom kresle oproti nim a zvedavo nastražila uši s miernym pootočením hlavy na jednu stranu. Na povel okamžite pribehla a radostne štekla, akoby chcela pozdraviť svojho nového majiteľa.

„Nedokážem to," Luke odvrátil pohľad a snažil sa potlačiť slzy, ktoré sa mu začínali hromadiť v kútikoch jeho modrých očí.

„Daj jej aspoň šancu," prosil ho, veď mu predsa záležalo na Lukovom psychickom zdraví a bol si takmer istý, že mu nový pes prospeje, „Baby Blue, malinois, štyri roky. Perfektný výcvik, lojálna no zároveň je veľký maznák."

Fenka okamžite obtrela svoj studený ňufák o Lukovu dlaň a olízala mu prsty, z ktorých musela cítiť nikotín. Chalan si ku nej čupol a pohladil ju po jemnej srsti na hlave. Zadíval sa jej do hnedých oči, v ktorých videl svoj odraz tváre a trhane sa nadýchol.

„Ahoj, Blue, ja som Luke," predstavil sa s presvedčením, že mu rozumie a potriasol jej labkou, objal ju okolo krku a horko sa rozplakal.

Nikdy by mu nenapadlo, že by dostal nového parťáka tak nečakane, a tak skoro. Necítil sa pripravený, ale ani nedokázal odmietnuť, prísť to muselo tak či tak. Cítil sa zlomený pri myšlienke na vrátenie sa do práce bez Paxtona a previnilosť mu myšlienkami prešla taktiež. Nevedel sa zbaviť pocitu, že jeho najlepší psí spoločník bol a vždy bude len on, no zároveň to nebolo voči Blue fér. Veril, že si na ňu zvykne a bude ju milovať rovnako.

Lungs filled with smoke
Lead in my head, filled with dreams
I'm hidin' here to live in sleep, hey

Cool, baby blue
Tell me what I'm gonna be
Been livin' in the empty suite, hey
I'm never gonna last, never gonna last
I don't wanna hear, I don't wanna stay
I don't wanna feel it, take it all away
Oh, I'm still the same kid that I used to be
I'm runnin' from everything, ah, ah, ah