Ešte tu boli oni. Tí čierni. Nikto nevedel čo si má o nich myslieť. Niektorí sa o to pokúšali, iní boli ako ja - bolo im to jedno a tak si nemysleli nič. Svet vyzeral sivo. Slnko síce svietilo, na oblohe bolo pár malých obláčikov a keby, keby už nebolo po všetkom, svet by bol pekný. Zlatistý. Šťastný.
Sedeli sme v polorozpadnutej budove, chýbala jej pravá stena, okná boli rozbité, všade bol prach a špina. Neviem koľko nás tam bolo. Niečo cez dvadsať určite.
Chvíľu neviem čo mám ďalej povedať. Myseľ mám stále otrasenú...
Boli sme zničení a úplne dotrhaní. Špinaví, na zemi sme sedeli na hnusných, ostrých kameňoch.
Po troch hodinách čakania prišla bublina a všetkých nás konečne vrátila späť. Všetci, sme zamozrejme pochopili, že je koniec. Naša hra sa skončila. Len tak, zrazu. Idú mi vymazať ďaľší život. Ďaľší svet, nový pocit. Ako môže niečo existovať a potom zrazu, len tak, prestať existovať. Nula neexistuje, neexistuje nič. Ako by mohlo existovať nič, keď všetko je vždy z niečoho storené. Stále nechápem.
Nastúpili sme tam všetci, neviem koľkých nás tam napchali. Vždy nás tam zmetistia všetkých. Neviem ako, ale aj keby je nás cez milión, upravia dimenzie bubliny tak, aby nás dostali všetkých. Sú takí. Vždy chcú všetko. Do poslednej kvapky.
,,Čo si videla?" pýtali sa ma hneď ako ma uvideli. Ja som bola ešte stále tam. Toto bolo iné, príliš iné aby som sa mohla vrátiť.
,,Ako to dopadlo? Vnímaš? Vnímaj. Hej, Sawyer, prosím,..."
Ja som sa stratia vo svojej hlave. Ako by to mohlo mať tisíc možností ako to dopadne. Čo na tom nechápu? TO už dopadlo, už sa to sa to stalo. Je to minulosť, nie budúcnosť. Akoby sme mohli cítiť niečo čo sa nestalo? Oni to tak veľmi nechápu...
Nasilu im poviem celý príbeh. Podrobne. Nevynechám jediný dôležitý miľník minulosti. Sľúbila som to. Myslia si, že okabátia čas.
Tento svet bol horší ako tie minulé. Strašnejší, nebezpečný a plný nenávisti. Jednoucho bol zlý. Príliš zlý na to aby nebol pravdivý.
Rozprávam dlho.
Keď skončím, sama seba nechápem. Neverím, že som to zvládla. Ostaní, tam boli len naoko.
Len jednu vec im neprezradím, aj tí druhí vedia cestovať. Viem, že im to nemôžem povedať. No na svojej ďalšej ceste ostanem ležať na zemi.
Neustále mením dejiny. Nadýchnem sa z inhalátora, ten mi umožňuje ďalšie dve hodiny pokojého žitia. Vedia ako ma udržať pri živote, vedia ako ma stokrát oživiť a stokrát nechať zomrieť. Stále dokola. Už tam nechcem ísť.
Kým rokujú, zaspím na gauči. Príliš som sa ponorila do svojej hmly a nechala moje slová plynúť. Slová príbehu, ktorý sa stal aj nestal, a naveky ostane v mojej hlave.
