Dreams & Desires |Luke Hemmings| SK

3.

Chvíľu ešte ostali v Alanovej kancelárii, aby mohli prebrať zopár detailov v súkromí. Luke dostal naspäť svoj odznak, uniformu a zbraň, ktorú tak nerád nosil v službe. Vedel, že bola pre jeho dobro a samozrejme na sebaobranu, no jemu to vždy prišlo ako veľká zodpovednosť. Bál sa, že ak ju raz bude nútený použiť, bude si to vyčítať celý život. Našla sa však situácia, kedy si naozaj prial mať ju pri sebe. Nebol v službe, nemal na to dôvod, veď len išiel za svojou priateľkou, myslel si. Mal som to tušiť, vravel si celé dva roky.

„A čo má vlastne rada?" zúfalo sa spýtal, keď jej hľadel do čokoládových očí, ktoré sa mu začínali páčiť, „nemám pre ňu nič, skoro všetko po Paxovi som daroval. Nedokázal som sa dívať na prázdne misky, prázdny pelech, v ktorom aj tak nikdy nespal, pretože gauč a moja posteľ mu bola pohodlnejšia."

„Neboj sa, myslel som na všetko," zachechtal sa Alan, s ťažkosťami sa zohol pod pracovný stôl a vytiahol obrovskú krabicu plnú vecí.

V posledných týždňoch ho trápil chrbát, ale snažil sa skrývať svoju bolesť. Nechcel na seba zbytočne pútať pozornosť, potreboval len horúci kúpeľ a dobrú masáž. Opatrne všetko podal Lukovi, ktorého váha krabice prekvapila a takmer s ním šla dole k zemi, ak by mu jeho šéf nepomohol. Cítil sa slabý, prekafeínovaný a najradšej by si hodil šlofíka na tom drahom pohodlnom koženom gauči, ktorý Alanovi vždy ticho závidel.

„Poď, pomôžem ti s tým do auta," ponúkol sa a pripol Blue na vôdzku, „zvyšok jedla a pelech príde zajtra, tak jej sprav nejaké pohodlie."

Pri aute sa rozlúčili a predtým, než sa ich cesty na dnes rozišli, Alan mladíkovi pripomenul, nech si naplánuje stretnutie s Corou čo najskôr. Ako by aj mohol zabudnúť, posledné dni ju zo svojej hlavy nedokázal dostať. Bola ako pijavica, nie a nie dostať sa von z jeho myšlienok. Pripomínala nezastaviteľný počítačový vírus, ktorý sa šíril zariadením, či agresívnu smrteľnú chorobu požierajúca všetko zdravé. S prirovnaniami by mohol pokračovať, ale aspoň na chvíľu chcel mať od nej pokoj. To však dlho nevydržalo.

Akonáhle zaparkoval v podzemnom parkovisku, prišla mu ďalšia textová správa. Neunúval sa čítať jej ospravedlnenia a prosíkanie. Išiel rovno na vec a dohodol si s ňou stretnutie v piatok. Mal dosť času všetko prekonzultovať s Alanom, ktorý podal všetky informácie detektívovi. Čakala ho skúška odpočúvacieho zariadenia, ktoré si v ten deň mal vziať a taktiež potrebovali prebrať, na čo presne sa jej má pýtať. Museli to urobiť tak, aby jej nič z toho neprišlo podozrivé a Luke bol už teraz nervózny. Nevedel klamať, dobrý herec by z neho nikdy nebol a bál sa, že ak na scénu nastúpia jeho pocity, prezradí sa.

„Tak, Blue, toto je tvoj nový domov," povedal s úsmevom, keď ju vpustil do apartmánu.

Belgická ovčiačka sklonila hlavu k zemi a začala si všetko pozorne oňuchávať. Spoznávala nové priestory, ktoré odteraz musela zdieľať s Lukom. Ten si chcel na chvíľu oddýchnuť, no po takom dlhom čase si odvykol aké je to mať psa. A tak sa len pohodlne usadil na pohovke a začal vybaľovať z kartónovej krabice všelijaké rôzne veci, aby sa dostal k miske, ktorú naplnil čistou vodou v kuchyni. Hneď sa vrátil ku psím veciam a po začutí šuštiacich zvukov si Baby Blue sadla oproti nemu a nespúšťala z neho zrak.

„Dala by si si?" spýtal sa jej, keď zahrkal sáčkom s pamlskami, na čo dostal odpoveď štekotom.

Stále poslušne sedela a vrtela chvostom, ktorým by pokojne mohla pozametať podlahu. Luke sa pobavene zahihňal, otvoril plastové balenie a podal jej kúsok sušeného mäsa. S chuťou ho na mieste požula a oblízala si nos. Nemohol jej psím očiam odolať, a tak jej dal ďalší, posledný, pamlsok. Vyzerala spokojne, čo ho nesmierne tešilo.

Zvyšok popoludnia strávili vonku. Luke bol zahĺbený vo svojich myšlienkach, usiloval sa zvyknúť si na zmenu vo svojom živote. Snažil sa nájsť ten správny systém, ako sa naspäť dostať do starého ja, ktoré vedel, že na neho čakalo v kútiku duše. Pri pohľade na Blue sa mu do srdca vyliala nádej. Nejako tušil, že mu bude lepšie. Časom.

Nasledujúce dni preleteli akoby nič a blondiak vôbec nebol pripravený na stretnutie s jeho bývalou priateľkou. Ako by aj mohol? Alan ho však ubezpečoval, že všetko dobre dopadne a niekto z jeho tímu bude na blízku, ak by to v prípade núdze potreboval. Odpočúvacie zariadenie si správne nasadil tak, ako mu to ukázali na nácviku deň predtým. Chvíľu s tým bojoval, v uchu mu to vadilo a dúfal, že sa mu tam udrží na najbližších zopár hodín.

„Luke, počuješ ma?" ozval sa Alan v pravom uchu.

„Počujem."

„Skvelé. Teraz nezabudni, že mi takto nemôžeš odpovedať, keď budeš s ňou," pripomenul mu, na čo Luke len prevrátil očami.

„Neboj sa, prinajhoršom to uhrám na mentálnu poruchu," odľahčiť situáciu a nasadol do auta.

Vyrazil do neďalekej reštaurácie, ktorú si Cora vybrala ako miesto stretnutia. V časoch, keď ešte bývala v LA sem chodila často s priateľmi sadnúť si a porozprávať sa o živote. Obľúbené miesto na sedenie bolo na streche budovy, z ktorej bol krásny výhľad. Stôl číslo sedem, pravý roh. Tam sa usadila, zložila kabelku na stôl a bez čakania na ex priateľa si objednala Pinacoladu.

Luke sedel v zaparkovanom aute pred reštauráciou už niekoľko minút. Potreboval načerpať energiu predtým, než vošiel do reštaurácie. Cítil sa nervózne, nahnevane a zároveň tak osamelo. Hlavou mu prebleskli všetky spomienky, ktoré na Coru mal. Nechcel ju vidieť, no robil to kvôli sebe, kvôli Paxovi. Cítil obrovskú zodpovednosť za to, akým spôsobom sa toto stretnutie bude niesť a koľko informácií dokáže získať. Aj keď nebol detektív, bola to jeho práca, ktorú musel vykonať. Najradšej by naštartoval auto a odišiel domov, kde Blue musela ostať sama.

Upravil si vlasy v zrkadle a napravil golier čiernej košele. Mobil odložil do zadného vrecka nohavíc a zariadenie v uchu opäť otestoval rozprávaním na svojho šéfa. Všetko fungovalo ako malo, a tak pripravený mohol vyjsť z auta. Kráčal pomaly, akoby chcel získať každú sekundu navyše na psychické pripravenie sa. Nechcel tam byť, no napriek tomu si to rovno namieril na strechu budovy, kde vedel, že ju nájde.

Nič sa nezmenilo odkedy sa videli naposledy. Vyzerala rovnako, dokonca jej vlasy boli rovnaké a takej istej dĺžky, ako predtým. Jedine jeho pocity boli iné, bol chladný a odmeraný. Srdce mu bušalo, ale nie od stresu, ako pri ich prvom rande, ale od strachu, že to pokašle a nezistí od nej nič.

Oh, you never know inside those moments
How good it was and how you wasted
All this time alone
How long can we hold?

When facing the things we turn away from
We're chasing the way we were in Saigon
Oh, it's picked apart until there's nothing left of us to carry on
Now we're facing the things we turn away from

Turn away
Turn away
Turn away
Turn away

Zdravím, zlatíčka. Len chcem upozorniť, že pridávanie kapitol bude dočasne trošičku viac nepravidelné, až kým nedokončím Red Ashes, ktorý sa už schyľuje ku koncu. Chcem ten príbeh konečne dokončiť, a tak budem pridávať 2 kapitoly RA po sebe a až potom D&D. Uvidím, ako mi to pôjde.

Love you,

Siv <3