Čo skrýva?

7. časť

Dievča z továrne

Prebrala som sa  na zemi. Poobzerala som sa okolo seba, aby som zistila, kde vlastne som. Všimla som si veľké vchodové biele dvere vedúce do nášho domu. 

Takže som doma pomyslela som si a posadila sa. Bolo mi čudné, že okolo mňa nikto nebehal, že šo sa deje alebo niečo podobné. Stále máme doma kopu ľudí- služobné a ochranku. Dokonca aj vonku ich je plno, síce neviem načo nám ich je tak veľa, ale čo už? Stále, keď som sa otca pýtala prečo ich je tu tak veľa tak stále zmenil tému na školu. No a ďalej to už asi poznáte aj sami. Čo najrýchlejšie preč!

Strašne ma bolela hlava a chvíľkami sa mi aj točila a tak som zostala sedieť na mieste a oprela sa o stĺp, ktorý podopiera balkón na druhom poschodí a poobzerala sa, kde je ochranka. Niečo sa muselo stať, pretože stále boli dvaja pri vchode, ale teraz nič. A vtom som to uvidela. Už viem, čo tu nesedí.

Na trávniku pred domom bolo asi 6 mŕtvol. Vedela som, že patria našim ochrankárom. Po tvári mi začali tiecť slzy a rukami som si zakryla ústa. Stále som na ich nehybné telá hľadela a opakovala si, že to nemôže byť pravda to nie. Nechcela som si to pripustiť, pretože som vedela, že keď sú mŕtvi oni, tak jedna ďalšia osoba bude takisto mŕtva. A na to som nechcela myslieť.

Niekto mnou začal triasť. Dotyčná osoba na mňa priam kričala. Kričala moje meno. Ja som len spustila ruky po bokoch môjho tela a otočila sa za hlasom. Bolo to dievča. Blond vlasy sa jej lepili na jej uslzené líca. Jej hnedé oči ronili stále viac a viac sĺz. Moja sestra plakala, plakala so mnou.

"Saša!" keď uvidela, že konečne registrujem jej prítomnosť, tak ma objala. Silno, až som nemohla poriadne dýchať, ale bolo mi to absolútne jedno. Hlavne, že je tu so mnou a nie som tu sama. Chytila som ju a takisto ju objala. Mama sa pri nás zastavila len na chvíľu. Potom sa zvláštne zatvárila, zvraštila obočie a rozbehla sa dovnútra odkiaľ sme onedlho začuli hlasný výkrik. Odtiahli sme sa od seba a utreli si slzy. Obe sme vedeli, že to vykríkla mama. Snažila som sa postaviť, aby som zistila, čo sa deje, ale Lara, sestra, ma zastavila. Aj tak by som sa nedokázala postaviť.

"Ja pôjdem, ty ostaň tu. Potrebuješ oddych, nenamáhaj sa," povedala mi pevným hlasom, no ja som vedela, že sa musí veľmi premáhať aby zas nezačala plakať a aby sa nezrútila. Postavila sa a odišla. Chcela som ju zastaviť, aby ma tu nenechávala samú, ale mama ju teraz potrebuje viac. Tak mi nezostávalo nič iné, len čakať. Ako som tak čakala, ani neviem kedy, ale zaspala som.

Chris

"Nemusel si ich všetkých zabiť," vyčítal mi Luke na ceste domov. No nie tak úplne domov. Bolo to niečo ako naša ústredňa. Jednoducho budova kde sme všetci bývali. Tým všetci som myslela nášho šéfa a našich "kolegov". Niektorí mali aj vlastné bývanie, ako napríklad Luke, ale bolo ich len páru.

"Musel, videli nás," odpovedal som mu a bol som už radšej ticho. Nechcem sa s ním hádať. Dnes už mám dosť blbú náladu, Luke to vedel, lebo keď sa na mňa pozrel, tak si len odfrkol a otočil sa. Šli sme pešo, tak nám cesta trvala dosť dlho. Keď sme konečne prišli, už bol večer.

Vošli sme do budovy a šli rovno za šéfom, nech to už máme z krku. Zaklopal som a obaja sme vošli keď sa ozvalo hlasné ďalej. Asi nemá dobrú náladu.

"Čo ste to zas vyvádzali? Je to vo všetkých správach!" karhal ich zatiaľ čo sedel na kresle za pracovným stolom. Miestnosť, v ktorej boli bola dosť veľká. Ničím neobyčajná. Po jednej strane miestnosti sa tiahla knihovníčka plná kníh a pri protiľahlej stene bol stolík a dve kreslá, každé z jednej strany. V strede bol už spomínaný pracovný stôl. "Ach," vzdychol si, chytil sa rukou koreňa nosa a privrel oči. Takto on zvyčajne premýšľa.