Monštrá

Súrodenecká láska

Chcela som spať, naozaj sa vyspať a ráno sa zobudiť s čistou mysľou. Nemyslím si, že som chcela tak veľa, no nie? Iba zavrieť oči a nechať moju myseľ oddýchnúť si ale to by som musela byť niekto iný a žiť iný život. Posledných niekoľko dní som sa vracala v mysli k mojej matke. Maure, ktorá bola tak drzá, že keď si už zmenila meno neponechala v ňom ani kúsok tradícii, nie ona si vybrala nejaké hlúpe americké meno.
Bola Maura aspoň z kúska Roya, tou ktorú som si pamätala?
Bola som také monštrum aby ma moja matka tak nenávidela?
Teraz keď som zavrela oči videla som jej tvár, to koľko krát som na ňu myslela za tieto posledné dni je viac ako za celý život. Vytesnila som, zabudla som na ňu a neexistovala pre mňa.
,,Khira? Spíš už?" Keď som započula hlas môjho brata rýchlo som zavrela oči ale bolo neskoro. ,,Videl som to." Povedal potichu s úsmevom a sadol si na gauč, na ktorom som sa snažila spať. Aspoň jediné pozitívum bolo, že už som tu oficialne bývala takže väčšina vecí vrátena tohto pohodlného gauču boli tu.
,,Mám pocit, že sme sa neporozprávali o tom všetkom." Povedal a pozrel sa na mňa.
Zdvihla som sa a posadila som sa vedľa neho.
,,Mám pocit, že nie je o čom. Matku, ktorú si potreboval keď si vyrastal pri tebe nebola a bola to moja vina. Odišla kvôli mne to je to jediné čo sa dá k tomu povedať. Mojou vinou nebola pri tebe."
Chvílu len mlčal, iba sa pozeral na mňa akoby vstrebával moje slová, pravdu.
,,Ak ten parchant hovoril pravdu už ako malý som chcel byť s tebou, si moja veľká sestra. Si osoba, na ktorú som sa mohol celý život spoľahnúť, mohol som sa na teba obrátiť a vedel som, že tu budeš pre mňa. Viem, že mi mama chýbala ale prežil som to, neprežil by som bez teba."
Jeho slová sa ma dotkli až niekde pri duši ak som ju ešte mala a do očí sa mi tlačili slzy. Odklonila som od neho tvár aby nevidel moje oči plné sĺz.
,,Nebola to tvoja vina, že odišla. Nepamätám si ju ale viem, že otec bol celý život rovnaký a aj napriek tomu s ním odišla z krajiny, presťahovala sa s ním aj keď vedela čo bude v Taliansku robiť a síce môj vzťah bol s otcom iný než ten váš za toto dám ruku do ohňa. Neklamal by jej, že sa zmení."
,,Náš otec bol všetko len nie je klamár."
,,A preto vina, že pri nás nebola padá na jej hlavu. Ona opustila dve deti a manžela len kvôli niečomu s čím žila roky a tá hlúposť, že to bolo kvôli tebe? Nenechaj sa tým ovplyvniť pretože pre ľudí, ktorích miluješ urobíš prvé a posledné. Si ten najlepší človek akého poznám."
,,Prestaň rozprávať pretože sa rozplačem." Klamala som pretože chrbátom ruky som si utierala slzy. Neplakávala som ani ako malá tak prečo teraz?
,,Je v poriadku mať emócie a tiež je v poriadku prejaviť, že niečo miluješ alebo ti na tom záleži. Viem, že ty máš vždy kamenný výraz a si tak desať krokov pred každým iným ale Khira ja som tvoj brat, bez váhania by som položil život za teba. Je v poriadku byť človekom."
,,Nehovor to, nikdy nepokladaj svoj život pred ten môj, zaslúžiš si žiť."
,,To aj ty."
Rozplakala som sa ale že úplne, slzy mi tiekli z očí ako vodopády a poťahovala som nosom. Mám pocit, že tie všetky pocity, ktoré som niekoľko rokov nepúšťala von sa teraz vydrali na povrch.
Raiden iba sedel vedľa mňa a objímal ma okolo pliec, jemne ma hladil po ramene a ja som mala pocit, že už nikdy neprestanem plakať. Bála som sa, že keď prestanem ostanem vyprahnutá, prázdna a smutná, ten typ smútku keď sa nedokážete z ničoho tešiť, nie je sa z čoho nadchnúť a všetko vám je jedno. Len chodiaca schránka.
,,Památáš keď sme vydali prehľadať ten opustený dom? Ten, o ktorom sa hovorilo, že v ňom straší a každý kto do neho vošiel už nikdy nevyšiel? Bol som taký pokakaný od strachu, že som nedokázal ani tú baterku držať rovno." Zasmial sa a pokračoval, ,,potkol som sa o tú vytrhnutú dlaždbu a rozbil som si koleno ale ostala tam úplna tma. Bože myslím, že nikdy som sa tak nebál a keď sme vyšli von chcel som sa pomodliť ku všetkým svätým tak ako to tu robia všetci ale keď som spojil ruky a začal hovoriť modlidbu a len si ma drgla, že len živý ľudia mi pomôžu a tiež si mi povedala, že mŕtvi mi už neublíží, že len živého sa mám báť a pravdu povedať sa tým riadim do dnes."
Pamätala som si ten deň a prehrala som si tú spomienku v hlave a nedokázala som zabrániť úsmevu, popri tom ako som po počúvala som prestala plakať ale tvár som mala stále ešte mokrú.
,,Alebo keď sme postavili bunker v obývačke a podávali sme čaj o piatej? Ešte aj otec si k nám prišiel sadnúť." Pokračoval v rozprávaní a hovoril o pekných spomienkách, ako rodina sme ich mali viac ako tých smutných.
Počúvala som ho ešte niekoľko hodín kým som mu nezaspala na rameni, donútil ma prežiť jeho detstvo mojími očami. Hovoril o tom ako bol šťastný, nepovedal to priamo ale aj napriek svetu, v ktorom sme vyrastali bol šťastným dieťatom.
Po niekoľkých nociach som sa vyspala tak, že ráno som mala čistú myseľ.