Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ BONUSOVÁ KAPITOLA ☾ ↠

„Hellswornová, no tak pohni kostrou, inak nás veliteľ stiahne z kože," zahučí po mne Dale, keď mu pomáham so skladaním našich stanov z diviačej kože. Dnešnú noc nás ochránili pred snehovou víchricou, ktorá sa celkom nečakane prehnala ihličnatým lesom a značne nám nabúrala plány.

Do Búrkového údolia sme chceli doraziť ešte pred svitaním, no tá prekliata smršť nás ochromila asi hodinu po tom, čo sme opustili brány Eliasovho dvora. Ešte stále sa mi v ušiach ozývajú radostné melódie pijanských piesní, do rytmu ktorých som sa knísala z jednej nohy na druhú.

Vyprsknem do smiechu, keď môj a Finnov stan rolujem ako koberec. „Tak za prvé: Ty sa tu šuchceš ako stará baba a stále frfleš, že ťa oziabajú všetky údy, o ktorých nechcem nič vedieť. A za druhé: Mne stiahnutie z kože nehrozí, pretože mám tvojho veliteľa omotaného okolo prsta." Provokačne sa naňho zazubím, načo Dale vycerí zubiská ani vlk a potom mi vyplazí jazyk.

„Si zlá a zhýralá, Kathyra, vieš o tom?"

Žmurknem naňho, vyhadzujúc svoj zbalený stan na Nyxa – ónyxového žrebca s tými najtemnejšími očami. „Stihla som sa od teba niečomu priučiť."

„A ešte aj drzá. A pritom si v družine najmladšia a ešte aj najkratšie," doberá si ma so zamysleným pohľadom, ktorý venuje svojmu nepoddajnému stanu – nie a nie ho zložiť, akoby mu to robil napriek.

S kostrbatým úškľabkom k nemu pristúpim a kľaknem si do udlávenej mrazivej bieloby. „Ukáž, pomôžem ti s tým."

Dale odtrhne od neposlušnej kôpky kože a kovových praciek oči a zahľadí sa mi do tváre. V jeho gaštanových dúhovkách sa čosi zablysne. Čosi temné. Čosi nevypovedané.

„Čo je?"

Zachmúri obočie, na koreni nosa sa mu jemne zvlní opálená pokožka. „Čo ak..." zmĺkne, akoby sa tých zvyšných slov, ktoré mu uviazli v krku, bál.

Prestanem so skladaním toho prekliateho stanu a znehybniem. „Čo ak sa nám to nepodarí?" dokončím zaňho myšlienku.

Dale ledabolo mykne plecami. „Dočerta, táram len hlúposti, Hellswornová." Chce vstať, no chytím ho za ruku. Obzrie sa, no jeho oči hľadia kamsi za mňa. Do diaľky. Niekam, kde nedokážem byť s ním.

„Podarí sa nám to, Dale," uisťujem ho, no v mojom hlase rezonuje strach. Taký surový, taký ostrý, že by mi jeho hrany dokázali prerezať hrdlo, ak by chceli. „Dokážeme to. Spriadačka osudu dostane to..."

„Za čo sme sa zaručili," dokončí zaňho Finnov tvrdý barytón, ktorý by práve teraz dokázal preťať nebesá vo dvoje. Venuje nám prísny, neochvejný pohľad. Tú ťaživú masku nedobytného veliteľa nosí, odkedy nás to mrazivé peklo uväznilo vo svojej nenásytnej papuli. „Tak radšej pohnite zadkami, inak skončíme ako žrádlo pre lešijov." Pokus o vtip, no ani jeden z nás sa na ňom nezasmejeme.

Pomaly ale isto ma začínajú zožierať výčitky svedomia.

Výčitky, že som do bezodnej ničoty uvrhla ďalšie tri osudy.

Nikdy za mnou do toho prekliateho močiara nemali skákať.

„Kathyra," zavelí veliteľ moje meno a vezme mi spod rúk Daleov – ešte stále nezložený – stan. „Priprav svojho koňa." Na päte sa zvrtne, hodí zložený stan Daleovi do hrude a zamieri k svojmu nepokojnému žrebcovi, ktorý nervózne strihá zamatovočiernymi ušnicami.

Zaklipkám viečkami, akoby som ani nerozumela, čo mi pred chvíľou povedal.

Finn pristúpi k rozrušenému zvieraťu a mocnom dlaňou mu pohladí svalnatú, ligotavú šiju. „Pokoj, Akaroz," čičíka ho pokojným, hebkým hlasom.