Fifty shades of GOGO

Čo to...?

Keď som prišla domov, hneď prvé som zbadala môjho brata- samotára alias bordelára. Ležal v obývačke na gauči, v jednej ruke pivo, v druhej ovládač. Tielko mal tak špinavé, že sa zhodovalo s farbou mesiaca a všade naokolo boli porozsýpané chrumky. Sadla som si vedľa neho. "No čo, ako si sa dnes mala?" spýtal sa ma brat s unudeným tónom. Keď som už dlho neodpovedala, otočil sa na mňa. No ja som si ho nevšimla ani kútikom oka. Stále som myslela na Danka. Na jeho vlasy, oči, ktoré sa mu v západe slnka ligotali a na jeho očarujúci úsmev...

"Halóóó, zem volá Kláru!" no ja som bola v tranze. Prevrátil očami. Potichu napočítal do desať a odišiel. Aspoň ma tu nikto nebude otravovať. Zaujala som bratovu polohu, tzv. leňochod. A mala som výraz stále rovnaký, a myšlienky tiež stále rovnaké. Ako to? Asi som sa zamilovala...

"NEČAKANÉ INTERWIEW!!!!!!!" Začala som sa neskutočne dusiť. Chytila som sa za hrdlo a pomaly som klesala na zem. Keď som konečne vstala, utrela som si ústa a s vražedným pohľadom som ho sledovala. Pre niekoho, tzv. Nečakané interwiew je o tom, že v rýchlosti na niekoho vychrlíte otázku, ktorú musí zodpovedať za päť sekúnd. Keď sa brat pozviechal z neskutočného záchvatu smiechu, dal mi otázku:"Prečo si taká zadumená? Vyzeráš jak sfetovaná a dosť ma to vyľakalo..." Zamierila som k dverám mojej izby. Otvorila som ich. S úsmevom som ich išla zatvoriť, no predtým som bratovi povedala:"Na to mám jedno slovo. Láska."

Hneď môj prvý pohľad po zobudení som venovala zrkadlu. Vyzerala som strašne. Ako každé ráno. Zvalila som sa na posteľ. "Nikdy odtiaľto nevyleziem," pomyslela som si. V tom mi pípol mobil.

Danko: Bre ranko ;) prides dnes na strom? No ved vies, ten na ktorom sme boli vcera...

Usmiala som sa a odpísala:

Hned som tam. :)

Ja viem, že som si dala predsavzatie, že nikdy z postele nevyleziem. Nuž, láska volá...

Keď som konečne po dlhej ceste došla ku stromu, zatiaľ som nikoho nevidela. Tá cesta bolá krátka, a predsa sa mi zdala taká dlhá...

"Dobrý deň, hľadám tu jednú krásnu pani," postavil sa predo mňa Dano a žmurkol na mňa. Zobrala som si kvety, ktoré mi natŕčal. Privoňala som si k nim a povedala:"Ach.. vieš, že ešte spolu nechodíme, však?" Len sa usmial a otrčil svoju ruku :" A.. Môžem to zmeniť?" Podala som mu moju ruku s úsmevom. Asi sa pôjdeme dakam prejsť. Možno na raňajky... Tkks furt som hladná. No na moje prekvapenie...

Stiahol ma k sebe a jemne ma začal bozkávať. Najprv som bola v šoku, no potom sa moja ruka nekontrolovateľne zdvihla a začala sa prehŕňať v jeho vlasoch...

Škoda, že trval len krátko. Potom sme si len opreli hlavy o seba a kukali sme sa tomu druhému do očí. Zrazu mi zazvonil mobil. OTEC. Zvraštila som obočie. "Čo sa stalo?" spýtal sa Dano,"Prečo mu nezdvyhneš?" "Pohádali sme sa," mykla som plecami a dala som si mobil naticho. Po veeeeľmi dlhom čakaní som dospela svojej prosby. Išli sme sa najesť. Potom sa naše láskou zspútané oči rozdelili. V preklade, museli sme ísť do školy.

Po škole, ako som mala vo zvyku (no včera som ten zvyk musela porušiť. Išla som si zabehať. Bola som stále naplnená pozitívnou energiou z toho teplého bozku. Ako som tak bežala pri Dunaji (klasika, Dunaj je moje obľúbené miesto) videla som Danka. Zrazil sa s dajakou vyfintenou ... no proste s nejakou dievčinou. Chvíľu jej niečo nazúrene vysvetľoval, no potom...

Dali si bozk. Svet sa mi akoby zamrazil. Otvorila som ústa. A, aj keď som nemala vo zvyku plakať, moje oči si ten plač nasilu vyprosili. Kúsla som si do pery a bežala som domov. A, naozaj bežala, a nie ako to takzvané "bežanie" čo robím po škole.