Dreams & Desires |Luke Hemmings| SK

5.

Za ten čas, čo Luke trénoval Blue, Cora bola odvedená do vypočúvacej miestnosti. Chladné sivé steny ju znepokojovali, no o čosi menej, ako strach z toho, čo s ňou teraz bude. O Kennyho drogovom biznise nevedela dlho od incidentu, čo ju síce neospravedlňovalo zo spolu páchania zločinu, no okrem jej priznania neexistoval žiaden dôkaz, ktorý by políciu priviedol k nej. Byt bol napísaný na Kennyho a ona nemala žiaden záznam o užívaní, či uchovávaní drog, za čo jej priateľ toho v registri mal viac než dosť.

Jediným problémom bolo to, že ušla z miesta činu a nikoho nezaujímalo, že nemala na výber. Keďže sa rozhodla detektívovi pomôcť s dohľadaním Kennyho, dostala len podmienku, a aby sa náhodou nerozhodla z dohody vycúvať, musela byť pod drobnohľadom. Keďže Luke bol príliš emočne zaujatý prípadom, táto povinnosť pripadla Melisse. Nepýtať sa žiadne otázky, nie si detektívka, opakovala si pokyny, keď odchádzala z budovy so svojim čiernym nemeckým ovčiakom Amadeom. Jej to však nedalo, vždy rada vyzvedala a chcela sa o tomto prípade dozvedieť čo najviac. Možno aj preto, že jej bolo Luka ľúto a keď ho prvýkrát zbadala, okamžite jej prišiel zaujímavý a sympatický. Vždy bola priateľská a výrečná, stávalo sa len veľmi málo kedy, že by sa jej do života priplietol niekto, s kým by sa nechcela hneď skamarátiť.

Prešla len zopár ulíc od policajnej stanice, aby sa dostala do svojho malého bytíku. Výrazný farebný interiér perfektne vystihoval jej veselú osobnosť. Steny boli vymaľované načerveno, na stenách viseli rôzne obrazy so zvieracou tematikou a na každej poličke bolo množstvo sviečok, sošiek a kníh. Voňalo jej to tam ako v nejakom ezoterickom obchode a nikto by si ani nepomyslel, že dvojizbový byt zdieľala s veľkým psom, tromi mačkami a dvomi korelami. Paradoxne ani jednu šelmu v domácnosti papagáje veľmi nezaujímali, ale napriek tomu boli bezpečne oddelené v inej miestnosti.

V spálni sa z uniformy prezliekla do pohodlného domáceho úboru. Vlasy si rozpustila, nechala ich voľne dopadať na chrbát. Ich dĺžka siahala tesnú úroveň panvovej kosti, kde ju jemne pošteklili. Aj pri umelom svetle sa leskli a stále z nich cítila vôňu šampónu. Pokožku hlavy si jemne premasírovala prstami a svižne odišla do kuchyne zaliať si bylinkový čaj. Zvierací spoločníci ju smelo nasledovali a čakali, kedy dostanú vytúženú večeru.

Aj Baby Blue poslušne čakala pred kuchynskou linkou a sledovala svojho majiteľa, ako vyberá makaróny so syrom z mikrovlnnej rúry. Pokrm voňal lákavo a hneď by sa doň pustila, ale na to mala vyhradené svoje granule, ktoré jej Luke o nejakú chvíľu nasypal do misky. Za ten čas, čo ona s hlasným chrúmaním požívala suchú potravu pre psy, on si vytiahol studenú fľašu piva a s jedlom sa usadil za stôl.

Poobzeral sa vôkol seba a vedel, že by sa mal odhodlať k upratovaniu. Veci mal rozhádzané a máločo bolo tam, kde patrilo. Odpadkový kôš kypel krabičkami polotovarov, prázdne sklenené fľaše boli položené na kuchynskej linke vedľa chladničky. Nečudoval sa, že v takom neporiadku nedokázal nájsť čokoľvek, no posledné dni jeho energia nemala dostatočnú kapacitu. Nedokázal sa postarať o všetko naraz, bol rád, že sa ako-tak dokáže o samého seba a predovšetkým o Blue. Tá bola pre neho prvoradá a aspoň mu dávala dôvod, prečo ráno vstať z postele a ísť sa prevetrať von. Nútilo ho to robiť niečo so svojim zdravím a postaviť sa na vlastné nohy.

Všímal si tie najmenšie detaily a rád ju porovnával s Paxtonom, no nie v zlom zmysle. Veľmi si prial, aby pri ňom teraz bol, ale bol vďačný za novú parťáčku. Páčilo sa mu, ako bola k nemu nežná. Uvedomovala si, že nie je malý pes a aj keď mala obrovskú silu, vedela sa okolo Luka krotiť. Hlavne keď sa hrali, či boli v posteli alebo na gauči, jeho predošlý pes neriešil, či do neho napáli celou silou, či ho nechtiac uhryzne pri pokuse zobratia si tenisovej loptičky z ruky, alebo ľahnutím si priamo na Lukovo brucho. Blue bola pokojná a trpezlivá, vždy vynašla spôsob, ako svojmu majiteľovi neublížiť.

„Veľmi si vážim tvoju snahu a všetko, čo sa snažíš pre tento prípad urobiť, ale bohužiaľ, zatiaľ nemáme nič, čo by nám mohlo pomôcť tu, v LA," pokojným tónom mu vysvetľoval Alan, ktorý si Luka nechal na druhý deň zavolať do svojej kancelárie, „New Yorkská polícia nás bude kontaktovať, ak budú mať niečo nové. To však nemení nič na tom, že všetci musíme byť ostražití a mať oči na stopkách."

„A čo Cora? Čo ste sa od nej vlastne dozvedeli?" nespokojne si povzdychol blondiak a hlbšie sa usadil v koženom kresle, na ktorom si vedľa neho hovela aj Blue s položenou hlavou na jeho stehne.

„Nič, čo by nás niekde posunulo," zašomral Alan, „navyše, detektív Hawkins nechce, aby si mal zbytočné problémy. Skús sa od toho dištancovať. A na odštartovanie tvojho nového začiatku, s Jaysonom a Melissou pôjdete na ďalší týždeň prednášať na strednú školu."

„Prosím?" vyvalil na neho svoje modré oči a prstami sa hlbšie zaboril do psej srsti, na čo fenka ostražito dvihla hlavu.

Neznášal situácie, v ktorých by bol stredom pozornosti a rozprávať pred väčšou skupinkou ľudí ho privádzalo k úzkostiam. Jeho srdce vždy nabehne na nepravidelný rytmus, ruky sa mu začnú triasť a chuť na nikotín stúpa telom. Pripomenulo mu to strednú školu, ktorú tak neznášal. Všetky projekty a prezentácie boli nočnou morou, čo ho prenasledovala aj v dospelom živote. Nechcel si ani pomyslieť, ako bude pred všetkými vyzerať, vždy sa bál pohľadov a toho, že na ňom budú hľadať čo i len najmenšou chybičku. 

„Neboj, obaja ti pomôžu pripraviť sa," uškrnul sa a odprevadil ho von z miestnosti. 

Luke si to namieril rovno von, aby našiel svojich kolegov, ktorí sa pomaly zbierali na odchod domov. Melissa vychádzala z cvičiska, hlavu mala ponorenú do myšlienok a ledva si všimla svojho kolegu, ktorý ju nervózne oslovil. 

„Máš chvíľu čas?" utrúsil a bol by najradšej, ak by sa túto otázku nemusel pýtať vôbec. 

„Jasné, o čo ide?" obdarila ho tým najširším úsmevom a Lukovi sa to zdalo zvláštne, ešte nikto sa na neho takto neusmial bez riadneho dôvodu.

Vyviedlo ho to z miery a na chvíľu zabudol, čo vlastne chcel. Prednáška na strednú školu, pripomenul si a ak by mohol, udrel by sa dlaňou po čele. Prečo ho ten úsmev tak vyviedol z miery?

„Ak pred nimi nechceš rozprávať, je to úplne v poriadku. S Jayom niečo vymyslíme a ty budeš dávať pozor na psy, čo povieš?" navrhla mu, keď jej vysvetlil situáciu a jeho odpor k prednášaniu pred takým množstvom ľudí a odrazu sa cítil pokojnejšie. 

It's been a hell of a week
H

ave I left this bedroom yet?I'll sleep this life away'Til I see a reflection I can speak toWith a cold breeze

All my life
I've been passin' this blame
And once you get on, you won't ever get off
And won't be the same

Let it come down on me
Let me see all the things that I was supposed to see
Light up a darkness I was never meant to
Climb out of like a bursting sunrise from the deepest sleep

Viem, viem, dlho nebola časť, ale úprimne, po dokončení Red Ashes som nemala chuť písať, úprimne s tým stále nejako bojujem. Dlhom mi trvá adaptovať sa na zmeny a napriek tomu, že som ten príbeh strašne chcela dokončiť, veľmi mi chýba písať ho. Tým nechcem povedať, že ma tento nebaví, ale RA je také moje trojročné dieťatko, čo sa stalo veľkou súčasťou môjho života. Ale ten beží ďalej a mení sa a ja sa musím prispôsobiť. 

Každopádne, dúfam, že sa kapitola páčila a budem rada za vaše názory. Popri tomto pracujem na novom príbehu s Harrym, tak sledujte môj profil, nech vám neujdú novinky. 

Majte sa krásne a ľúbim vás veľmi,

Siv <3