Bol chladný, sychravý deň, keď Carol vošla do strašidelného nemocničného komplexu, ktorý vystupoval nad mestom ako čierny závoj nad horizontom. Cítila, ako jej srdce divoko začalo búšiť, keď pozrela na tie impozantné, no desivé budovy. Napriek povzbudzujúcim slovám od rodičov cez Carol prenikla neistota a strach.
"Mami, tati," šepkala s úzkosťou v hlase, "nechcem ísť na tú operáciu. Bojím sa."
Rodičia sa snažili udržať pokojné tváre. "Carol, to bude v poriadku. Nič neucítiš. Všetka bolesť je prenesená na tú rybu. Ty budeš v poriadku, neboj."
Ocitla sa v chladnej, sterilnej miestnosti, kde stál operačný stôl, kovové svetlá blikali vysoko nad ňou. Obaja rodičia stáli pri jej posteli, v ich tvárach sa zračil nekľud a strach.
Zrazu sa v miestnosti rozoznela vlna tichej jazzovej hudby. Carolina hrôza sa ešte viac prehĺbila, keď si uvedomila, že táto melódia sprevádzala všetky predchádzajúce operácie.
Carol si predstavovala, že sa ocitla v nejakom zúfalom sne. Žiaľ, nebol to sen, žila vo svete, kde operácie ľudí fungovali tak, že sa človek prepojil so zvieraťom, aby prežil procedúru bez anestézie či liekov proti bolesti.
Lekár s maskou, ktorý sa zdal byť viac strojom než človekom, pristúpil k jej lôžku. "Dobrý večer, Carol. Dnes budeme operovať tvoje slepé črevo. Neboj sa, proces je bezbolestný a rýchly."
Rodičia jej sľúbili, že zvolený druh zvieraťa, ktoré sa používalo na tento zákrok, nebude cítiť bolesť tak, ako iné bytosti. Vedci sa rozhodli používať ryby - ticho a bez emócií znášajúce bolesť. Carol bola však zahanbená myšlienkami na to, že niečo takéto musí prežiť to zviera len kvôli nej.
Keď ju pripravovali na operáciu, v jej mysli sa rozvíril nekonečný vodopád otázok a úzkosti. Rodičia jej držali ruku a hovorili utišujúce slová, ale boli to len prázdne slová v porovnaní s tým, čo skutočne cítila. Ani jedno slovo nedokázalo zmierniť jej strach.
Kým ju priviedli k okamihu, keď sa jej telo malo spojiť s telom ryby, jej myseľ bola zahalená strachom a napätím. Vtedy však prešli jej myšlienky do temnoty a obrie čierne ruky ju začali ťahať do podzemia vlastnej úzkosti.
Procedúra začala. Cítila divné pulzovanie a zvuky okolo nej boli silnejšie, keď sa jej vedomie spájalo s rybou. Necítila fyzickú bolesť, avšak bola svedkom niečoho iného. Bola svedkom utrpenia zvieraťa, ktoré bolo nútené znášať bolesť, ktorú ona mala prežiť. Bolo to akoby bolesť prenikla priamo do jej duše, namiesto jej tela.
Lekár pokračoval vo svojej činnosti s ľadovým pokojom, zatiaľ čo v miestnosti znela hudba akoby stíšená agónia. Carol sa snažila vydať zúfalý výkrik, no z jej hrdla sa nedostal ani jediný zvuk.
Keď sa operácia skončila, jej rodičia s úľavou objali svoju dcéru. Carol však cítila hlboký morálny pád a mrazivé ticho ryby, ktoré s ňou bolo spojené. Zistila, že nie je schopná uniknúť pocitu viny, ktorý ju stíhal od vtedy, ako sa to celé začalo. Zviera v jej duši zostalo, jeho strach a utrpenie jej zatemňovali myseľ.
Nasledujúce dni boli ako tiene, ktoré ju neúprosne prenasledovali. Keď sa snažila znova sa stretnúť so svojimi kamarátmi a vrátiť sa do školy, zdalo sa jej, že všetko je zahalené do tmy, ktorá ju pohltila spôsobom, ktorý nikdy predtým nezažila.
Nemocnica a všetky tie osvetlené chodby teraz boli len miestom nekonečnej bolesti a utrpenia, ktoré cítila jej duša. Carol bola teraz posadnutá tichom ryby, ktorá sa neúprosne ozývala vo vnútri jej mysle. Jej život sa stal absenciou svetla a radosti. Bola súčasťou temnoty, do ktorej ju uviedla táto strašná operácia.
A tak, Carol ostala uväznená v tejto temnej sfére, kde bolesť inej bytosti strhla jej dušu do bezodnej priepasti, neúprosného a nezvratného konca. Svojím rozhodnutím načúvať hlas technologického pokroku na úkor etických hraníc, bola odsúdená na život vo vnútri toho najtemnejšieho hororu - hororu, ktorý sa v nej zrodil a už nikdy ju neopustí.....
