Irresistible - Dokonalí

Kapitola tridsať jeden - Pre lásku len trpíš

Rýchlym krokom sme sa hnali k Harryho autu a naokolo vysielali falošné úsmevy a pokoj. V skutočnosti som chcela vybuchnúť.

Veľká hádka medzi mnou a Harrym, ktorá vládla dnu po tom, čo povedal, že môj dom sledujú a ja tam mám nechať svoju mamu, nebola príliš rozumná a úspešná. Teda aspoň pre mňa. Nemohla som kričať nahlas a ukázať mu moje skutočné rozhorčenie, no nemala som na výber. Jediné, čo mi ostávalo bolo veriť mu, že sa mojej matke nič nestane a jeho ľudia ju budú strážiť, akoby to bol ten najcennejší poklad.

Nasadla som do auta a pritiahla si kabát tesnejšie k telu kvôli silnému vetru, ktorý vládol za oknom. V momente, keď Harry nasadol sa spustil motor.

„Zapni si pásy, Una," pokarhal ma a sám si rýchlo zapínal bezpečnostný pás. Nasledovala som jeho príklad a snažila sa upokojiť. „Mala by si vychladnúť..."

„Vychladnúť?!" Zvolala som tak nahlas ako som mohla. Konečne si moje hlasivky mohli robiť čokoľvek sa im zachcelo. „Strč sa! Nechávam práve svoju matku v dome, ktorý môže za chvíľu ľahnúť popolom."

„Teraz preháňaš. K žiadnemu vypaľovaniu domov nedôjde."

„Presne ako nemalo dôjsť ani k tom, aby prvýkrát vošli dnu, keď som sa sprchovala!"

„Teraz tam máme ľudí a nebudú váhať. V momente ako niekto podozrivý vystúpi z auta a pôjde vaším smerom, je po ňom."

„To ma má upokojiť?"

„Áno," otočilsa mojím smerom s nadvihnutým obočím, preradil a zvýšil rýchlosť, aby sme čo najrýchlejšie boli u neho doma a nie u mňa doma. Štval ma.

„Pozeraj na cestu, inak vystúpim za jazdy!" zjačala som po ňom a zosunula sa po sedačke. Rukami som si zakryla tvár a snažila sa pravidelne dýchať.

Vlastne som sa bála, nielen o mamu ale aj o seba. A aj som bola naštvaná ale nie iba na Harryho, ale aj na každého, kto sa mi snažil ublížiť a tým sa zvyšovalo riziko, že ublížia aj mojej mame. Všetko to bolo zamotané, všetko súviselo so mnou a tou sprostou dohodou, všetko som dojebala a nebolo cesty späť. Cítila som sa previnilo, zraniteľne.

Nechcela som plakať, ale tak veľmi ma to lákalo. Dúfala som, že to všetko zo mňa slzy vyplavia a možno na chvíľku budem mať pokoj, kľud a uľaví sa mi.

„Si v poriadku?" Prelomil predstieraný Harry pokoj tichým hlasom.

„Trochu blbá otázka, vzhľadom na situáciu," sucho som sa zasmiala a ruky si zložila do lona. Teraz som sa cítila ešte slabšie a zraniteľnejšie, keď Harry mohol vidieť nekľud na mojej tvári.

„Už tam skoro sme." Snažil sa ma upokojiť?

Odvrátila som od neho tvár a pozerala sa von oknom na stromy, ktoré sa rýchlo zjavili a zmizli, pretože Harry šiel naozaj smrteľnou rýchlosťou. Za iných okolností by som si určite užívala rýchlu diabolskú jazdu, no pre tento krát mi to bolo jedno. Brala som to ako fajn vec, ktorá mi umožní byť čo najrýchlejšie v izbe. V Harryho dome.

Auto zabočilo a zastalo pred železnou bránou, ktorá sa po chvíli otvorila a Harry znova zastavil až v strede polkruhu. Niekedy som mala pocit, že má isté zvyky, ktoré keď poruší, vypadá všetko akoby bolo hore nohami. Sedemdesiat percent času ma to štvalo, no teraz to bolo upokojujúce. Čo ma znova štvalo.

Vystúpila som skôr ako stihol on, no s jeho dlhými nohami a mojimi smrtiacimi opätkami ma dostihol už pri dverách.

„Ešte stále si naštvaná?" V hlase mu znelo vyčerpanie spolu s celým mixom pocitov.