S Harrym sú konverzácie vždy krásne. Nájdeme si tému, o ktorej sa potom vieme rozprávať hodiny, aj keď je to banalita ako napríklad počasie.
„Harry?" zavolala som ho potichu. On zdvihol hlavu z jeho vankúša a usmial sa na mňa.
„Áno, Bro?" použil tú najhoršiu prezývku, akú mohol. Vedel, že to nenávidím. Som Brooklyn, žiadna Bro, Bo, Klyn a podobne. Brooklyn. Tentokrát som sa to ale rozhodla ignorovať. Predsalen, mám niečo dôležité.
„Už tu nechcem byť... Harry, chcem ísť od nich preč. Chcem odísť od Julie a Josha, za Noahom by mi možno bolo smutno, ale aj tak. Chcem nájsť mojich skutočných rodičov, ale najmä domov," vedel o čom hovorím. Do detského domova som sa dostala keď som mala tri a o päť rokov neskôr si ma adoptovali Ranovci.
Nenávidím ich. Nie je to tak, že by sa o mňa nestarali, nedávali mi najesť alebo čo, to áno, ale... sú povrchní, skúpi, neprajní. Príde mi, že ako mňa, tak aj Noaha berú ako povinnosť a samozrejmosť. Skôr ako dedičov firmy.
Necítim sa tam doma.
Verím tomu, že keď ste doma, máte pocit bezpečia. Máte pocit, že sa máte na koho obrátiť, že vás niekto ľúbi... a to tu nie je. Viem, že niekde ho nájdem.
„Harry, nájdime si rodičov, našich biologických, prosím," viem, že v tomto sa naše názory nezhodovali. Viete prečo? Pretože on sa pri Anne a Gemm cítil ako doma. A práve o tom hovorím.
„Brooklyn, ale ja nechcem. Mám mamku a sestru, ktoré sa o mňa starajú a potrebujú ma. Ale... ak chceš a ak tomu veríš, aj keď vieš, aký mám na to názor, pomôžem ti nájsť tých tvojich," jasné, akoby som to nečakala... počkať, čo? Pomôže mi nájsť mojich? O tomto sme sa už raz bavili ale vždy povedal že nie, že je dôvod prečo ma do decáku dali. A zrazu to povolil.
Vyšvihla som sa do sedu a presadla si na neho. Vďakabohu, že má tak pevnú posteľ.
Dobre, toto vyznelo zvláštne. Sme iba kamaráti. Sľúbili sme si to a dodržíme to. Len... máme zvláštnu verziu kamarátstva, priznávam, niekedy sa správame ako pár. Nevadí.
„Takže, najskôr musíme zistiť, kto to je," pousmial sa, čím ukázal svoje jamky.
„No, ja už to tak nejako viem..." šepla som, nadýchla sa a pokračovala, „bývajú v Laid, v Škótsku."
„V Škótsku? Ty sa chceš nejako dotrepať do Škótska?" prikývla som, na čo si on frustrovane chytil koreň nosa. „Brooklyn, uvedomuješ si, že bývame cez desať hodín odtiaľ?"
„Pätnásť," pípla som a smutne sa pousmiala. Bolo mi jasné, že nebude súhlasiť, načo som s tým vôbec začínala? Do riti.
„Takže, kedy opúšťame Brixham?"
„Nie..." neverila som tomu, myslí to vážne?
„Áno. Je vidieť, ako ti na tom záleží, takže zlatíčko, aj tak nemám na prázdniny žiadne plány. Kedy vyrážame?"
„Počkaj. Počkaj, počkaj, počkaj... nemáme auto, jedlo, povolenie od rodičov ani nič, chápeš? Som šťastná za tento tvoj zápal, ale ako to máme postíhať?"
„Milá-zlatá, auto mám, jedlo sa kúpi, prachy z brigády z júla máš a ja mám niečo z práce, ešte nejaký problém, alebo môžeme zajtra ráno vyraziť? A je leto, mamka s Gemm bezomňa prežijú a tvoji ‚rodičia'" ukázal vo vzduchu úvodzovky, „ťa majú - prepáč - sťažka u riti."
„Ja viem, ale tak..."
„Zajtra o siedmej ráno pred tvojim domom. A rátaj s tým, že niekde budeme cestou zastavovať. Deň v Birmighame alebo tak nám neublíži. A áno, pôjdeme cez Birmigham..."
„Whoah, stopni sa, ty chodiaca mapa. Čo tak zrazu?"
„Čo by som nespravil pre moje zlatíčko?"
Vtisla som mu bozk na líčko, na čo sa on jemne začervenal. Roztomilý, ako vždy.
Asi po hodine (a dlhom lúčení sa s Anne a Gemm) som konečne vykročila domov. Teda, vlastne som iba prešla ulicu. Výhody priateľov, čo bývajú priamo oproti.
Mama s otcom (alebo skôr Julia s Joshom) boli výnimočne doma. Julia dokonalo namaľovaná, v nádherných kokteilových šatách, Josh v obleku. Pravdepodobne šli na nejakú pracovnú večeru.
„Matka?" zavolala som ju.
„Áno, Brooklyn?"
„Vieš, je leto... a chcela som sa spýtať, či by som nemohla zajtra ísť s Harrym na pár dní na dovolenku... uhm, iba do Londýna," do Laid by ma nepustila. Vedela, že tam naši bývajú a nie je až tak tupá, aby si nezrátala dve a dve.
„Na ako dlho?" upriamila na mňa svoj mrazivý pohľad.
„Uhm, dva týžne?" ja neviem, koľko sa zdržím u rodičov, ako dlho ich budeme hľadať a kde všade sa chce Harry cestou zastaviť, sakra.
„To bola otázka? prižmúrila oči. Robí to vždy, keď jej niečo nesedí.
„Nie, oznamovacia veta. Dva týždne, môžem teda?"
Julia sa neisto pozrela na Josha, ale ten jej nepatrne kývol.
„Dobre, kedy odchádzate?"
„Zajtra o siedmej ráno ma príde Harry vyzdvihnúť."
„To už máte všetko vybavené a mne to povieš ako hotovú vec?"
„No... prepáč, už sa to nestane," pohľad som mala zavesený na topánkach.
„V poriadku. Uži si to. My zajtra doma asi nebudeme, tu máš nejaké peniaze a dávaj si pozor," podala mi pár bankoviek, chytila Josha za ruku a spolu odišli.
Žiadny bozk alebo objatie ako by dala Anne Harrymu. Prosto iba peniaze a odchod.
Domov?
-
Priatelia sú ľudia, ktorí robia z tvojich problémov svoje problémy, takže ťa v nich nenechajú samého.
-
