Skroť si ma ✓

47. Bodaj by ťa ...

Taira White

Bolí ma hlava aj každý sval v tele. Cítim sa zvláštne, inak. Chvíľu mi trvá, než sa rozpamätám na všetko čo sa stalo predtým, než sa mi zatmelo pred očami.

Každú postavu, ktorá bola v tej miestnosti zrazu vnímam inak, pretože o každom viem veci, ktoré by som vedieť nemala. Ako by som mohla? Čo sa to so mnou, pri Matke, deje? Pri myšlienke na ňu sa uškrniem, pretože ona nie je našou Matkou a ani bohyňou. To vlci si z nej spravili božstvo, zatiaľ čo si ona a jej sestra odpykávali trest. Pre nich trest, pre Osud možnosť na zmierenie.

Smiešne? Alebo skôr na zaplakanie? Neviem sa rozhodnúť.

Mohla by som ďalej ležať v tráve a rozmýšľať, lenže... Ležím v tráve? Prudko otvorím oči. Kde to zas som? Neveriacky pokrútim hlavou a hlasno sa rozsmejem, pretože sa až príliš často ocitám na miestach, kde ma chcú iní. Premením sa, zavetrím. Toto miesto poznám.

Automaticky sa načiahnem po temnote, no nič nenachádzam. Vzdala som sa jej. Chcela som ju zničiť, no zlyhala som. Vedela som, že zbaviť sa bohyne nebude tak ťažké, ako sa zbaviť Warrlina. Nasmerovala som Kyrena proti nemu a tej hnusnej temnote, ktorá mi zrazu chýba. Pamätám si, ako som po nej prahla po mojom znovuzrodení. Teraz je to ale o niečo iné. Nazvala by som to nezvykom, no nachádzam aj niečo nové. Puto. Je iné.

Uchopím ho a vyplním ním ten prázdny priestor. Nebudem klamať, je to príjemné. Nie teraz naozaj nie je čas na to, aby som stratila hlavu pre city. Oklepem sa a zaostrím pohľad medzi stromy. Napnem svaly chystajúc sa k rozbehu, no niečo ma zastaví. Chlad pohladí vankúšiky prednej laby, ktorá bola pripravená vykročiť. Biela hmla. Obzriem sa za seba a zbadám, že sa ku mne ťahá jeden úzky biely pramienok. Drží sa ma a tak sa konečne rozbehnem.

Ženie ma vpred. Neviem či mi to napovedá on alebo moje srdce, no cítim, že nemám času nazvyš.

Pridám.

Už ju vidím. Chatrč uprostred lesa.

Vbehnem dnu.

Už ju vidím, Dukun.

Lapám po dychu a dúfam, že som prišla včas, že som to stihla.

„Prišla si."

Žiadne, rada ťa vidím. Samozrejme, že ma čakala.

Konečne si dokážem dopriať pomalý nádych a ukľudniť sa. Zároveň sa premením do podoby dvojnožca. Nestihnem ani otvoriť ústa a povedať ahoj, nie že by som chcela, keď ucítim zovretie okolo kotníka.Automaticky trhnem nohou a zadívam sa na to, čo si ma dovolilo obmedziť v pohybe.

Kyren. Len o čosi strapatejší, bledší, špinavší a s bolestivou grimasou na tvári. Toto nie je zrovna pohľad, ktorý by ma dostával do varu. Skôr ma vytáča. Nie, dobre, prepadol ma aj strach.

Trocha.

Možno trocha viac.

„Teraz nie je čas, aby si sa mi dvoril," čupnem si k nemu. Modroočko zvraští tvár. Možno to bol pokus o úsmev. Alebo ma len chcel poslať doriti. Obe možnosti sú prijateľné.

„Si poznačená," prehovorí Dukun. Otočí sa a s miskou v ruke prejde k nám. Podá mi misku. Rukou naznačí, aby som jej obsah dala vypiť Kyrenovi. Jasné, prečo ho trocha nepridusiť?

„Tentokrát ma Krror neosral a temnota je preč. Ozančil si ma jedine tento blcháč," trocha sa zaksichtím pri pohľade naňho. Kašle, po brade mu steká hnedá tekutina neznámeho pôvodu a ja miesto toho, aby som mu uštedrila zopár ďalších slovných šťuchancov, rozmýšľam nad tým, že sa mu potrebujem zadívať do očí. Potrebujem vidieť ich modrý jas. Možno by ma mohol tak trocha uistiť, že si s tou situáciu, v ktorej zostal poradil a všetko je vlastne v poriadku.