Something Underground

Kapitola.29- krvavý dážď

"Slečna Jacobs!" Zakričala som na jeho mamu.
"Pán Jacobs!"
"My sme im ich nechali..." Povedala Clara.
"Clara... Takto nehovor..." Povedala Stella.
"Nič z toho by sa nebolo nestalo keby sme prišli skôr..." Opakovala sa Clara.
"Počujem diviakov, rýchle sa vráťme dnu" povedala som a tak sme aj urobili.
"My sme ich nechali zmiznúť, je to naša vina" opakovala Clara.
"Clara no tak..." Povedala som a prišla som k nej.
"Ale je Chloe..."
"Nie to nie je, už len chvíľa a všetko sa vráti do normálu" povedala som.
"Ale čo keď nie? Veď Amanda ti sama povedala, že niektorí už zomreli, čo keď zomreli aj naši blízki?"
"Nie to nedovolím, nikto nezomrel a všetko bude dobré, dneska to ukončíme!" Povedala som.
"Dneska?" Povedala Anna.
"Áno, vymyslíme si dobrý plán a pripravíme sa, toto už len tak nenecháme, už sa nemôžem pozerať ako nám pred očami miznú všetci blízki a my s tým nemôžeme nič urobiť"
"Takže pôjdeme do lesa?" Spýtala sa Stella.
"Áno, jedine tam nájdeme kráľovnú lesa a na dobro s ňou skoncujeme, zaplatia nám za všetko"
"Ale veď nemáme proti nej jedinú šancu, musí byť veľmi mocná a možno aj nesmrteľná..." Povedala Clara.
"Ale stojí za to naše celé mesto, naši blízki a naši kamaráti, čo sme začali aj dokončíme" dievčatá prikývli.
"Počkáme si na podvečer"
Zvyšné hodiny sme sedeli v obývačke, začala veľká a silná búrka.
"Tak aký je plán?" Spýtala sa Anna.
"Keď búrka skončí tak pôjdeme do lesa, budeme veľmi pomaly a potichu, zároveň i veľmi rýchli, budeme stále po kope, jedna pri druhej, neopustíme sa, budeme si všetko všímať a keď budeme cítiť nejaké blížiace sa nebezpečie tak sa schovame, vezmeme so sebou artefakt a budeme ho strážiť, ak nájdeme kráľovnú lesa tak vy odvediete jej pozornosť a ja sa pokúsim získať kryštál, je to predsa ako keby môj klon takže to musím urobiť ja" povedala som.
"A čo keď to nevyjde?" Spýtala sa Stella.
"Čo keď jedna z nás zomrie alebo skončí v druhom svete?" Spýtala sa Clara.
"Nemáme inú možnosť... Toto sa nám musí podariť" povedala som.
"My to dokážeme" povedala Anna.
"Búrka už pomaly končí, zatiaľ si oddýchneme" povedala som.
Bolo už 16:00 keď búrka konečne skončila.
"Dievčatá je čas"
Všetky sme sa vydali do mojej izby kde sme vzali artefakt, ktorý sme si dali do malého ruksaku, ktorý som niesla ja. Ešte raz sme si zopakovali plán a potom boli pripravené ísť. Bude to ťažké a to veľmi, ale tu kráľovnú lesa musím zastaviť, toto jej aj im len tak neprejde, už mi nikoho nevezmú, nedovolím im aby jednej z nás ublížila. Ráno keď sa zobudíme tak už budeme s našimi blízkymi a ja s Theom, všetko sa to bude zdať ako jeden veľmi dlhý sen, mesto sa zase vráti do normálu, začneme chodiť do školy a všetci budeme opäť šťastní.
"Mám obavy, ale máte pravdu, musíme to ukončiť" povedala Clara.
Prišli sme pomaly k dverám kde sme sa pozreli von oknom, že ako to tam vyzerá, či tam náhodou nie sú diviaci.
A neboli tam. Otvorili sme pomaly dvere a nasmerovali naše oči na les. Ten bol vždy veľmi strašidelný, ale my sme sa už nebáli.
"Ak by ste niečo začuli tak to povedzte" povedala som.
Prišli sme opatrne k lesu kde sme to z blízka skontrolovali a vyzeralo byť všetko v pohode. Vstúpili sme už doň.
"Ako sme si povedali, držíme sa všetci pokope" povedala Stella.
Všetky sme sa chytili za ruky a pomaly kráčali do lesa.
Všade naokolo sme sa pozerali a stále cítili ten smrad. Ja som stále dúfala, že tu niekde uvidím Thea, že sa možno len stratil...
Trochu začal fúkať vietor, ale to nás neodradilo.
Pozrela som sa za sebou a neboli sme ešte tak hlboko v lese. Bude to trvať dlho kým sa dostaneme na to určite miesto, na to miesto kde ani nevieme kde je...
"Neviem prečo si to myslím no kráľovná lesa sa môže nachádzať v jaskyni, tam je predsa ich domov..."
"Ale keď tam pôjdeme tak sa akurát len zabijeme, musíme ju nejako vylákať von" povedala Anna.
Keď sme urobili ďalších 10 krokov tak sme zastali.
"Ale nie..." Povedala Stella.
V diaľke sme videli pár diviakov, ktorí sa na nás pozerali, ako keby už na náš čakali. Začali sa k nám rozbiehavať.
"Vypadnime!" Všetky sme zakričali a bežali z lesa von. Keď som sa obzrela na diviakov tak stále bolí bližšie a bližšie. Skoro nás už mali...
"Ponáhľajte sa!" Zakričala som.
Už sme videli Theove auto a po niekoľkých sekundách sme už vyšli z lesa, diviaci boli už blízko. Skoro nás dostali no my sme vošli do domu.
Všetky sme boli veľmi rozdychané a spotené.
"Sprostí diviaci!" Povedala Clara.
"Mali sme veľké šťastie..." Povedala Stella.
"Ste v poriadku?" Spýtala som sa a dievčatá prikývli.
"Do lesa len tak vstúpiť nemôžeme, budeme musieť vymyslieť iný plán, musíme sa nejako kryť" povedala Anna.
Ja som začala rozmýšľať, pozerala som von oknom a rozmýšľala nad tým čo by nám len tak pomohlo, čo by nás mohlo chrániť.
"Dievčatá!" Zvolala som a ony sa na mňa pozreli.
"Viete niektorá z vás šoférovať?" Spýtala som sa.
Všetky sa hneď pozreli na Stellu.
"Stella vieš šoférovať?" Spýtala som sa.
"Síce to bolo už dávno, ale na nič som nezabudla"
"Vezmeme Theove auto, jedine tak vstúpime do lesa a budeme sa chrániť, budeme rýchlejšie!" Povedala som.
"Prečo nás to nenapadlo už skôr?" Povedala Clara.
"Je to úžasný nápad" povedala Anna.
Opäť sme sa pozreli von oknom.
"Diviaci už odišli" povedala Stella.
"Počkať a čo kľúče?" Spýtala som sa.
"Ja som ich včera vzala dnu keď zmizol Theo!" Povedala Anna a potešila som sa. Rýchlo som vybehla do kuchyne, vzala kľúče od auta a dala ich Stelle.
"Vyzerá to tak, že vzduch je čistý" povedala Anna.
"Teraz pomaly otvoríme dvere a vybehneme do auta" povedala som a otvorili sme dvere.
"Teraz!" Povedala som a rozbehli sme sa k autu, ja som si sadla k Stelle do predu a Anna s Clarou do zadu.
"Môžeme ísť" povedala som.
Stella sa chystala naštartovať auto no niečo sa pokazilo.
"Čo sa deje?" Spýtala som sa ako aj dievčatá.
"Neviem, veď benzín máme..."
Stella naštartovala znovu a tentoraz sa nám do podarilo. Usmiali sme sa a už sa blížili pomaly k lesu.
"Celkom ti to ide" pochválila som Stellu.
Opäť sme vstúpili do lesa kde sme hneď zbadali divákov.
"Rýchlo!" Povedala som.
Pridali sme plyn kde diviaci za nami začali ísť. Po chvíli sme ich stratili a boli v pohode.
"Kam to vlastne ideme?" Spýtala sa Clara.
"To budem vedieť keď tam budeme, už sme blízko" povedala som.
Začala som už cítiť to miesto kde som uvidela modré záblesky. Začala som sa aj trochu báť, na to miesto som sa už nikdy nechcela vrátiť, ale musím. Musím to urobiť pre záchranu nás všetkých. Vzdychla som a snažila sa prekonať svoj strach.
"Chloe?" Povedala Stella.
"Áno?"
"Je ti niečo?"
"Nie len sa..." Prerušila som sa keď sme pred sebou uvideli spadnutý strom, pre ktorý sme museli zastaviť auto.
"Čo sa deje?" Povedali Anna s Clarou.
"Je tu spadnutý strom, s autom to neprejdeme" povedala Stella.
"Je tu aj veľa úzkych uličiek cez ktoré sa s autom nedostaneme" povedala som.
"Čo teraz?" Spýtala sa Anna.
"Budeme musieť ísť peši..." Povedala Stella.
"Ale čo diviaci? Od domu sme strašne ďaleko" povedala Clara.
"Áno, ale už nie sme od toho miesta ďaleko, cítim to" povedala som.
Clara vzdychla a prikývla.
Vystúpili sme opatrne z auta, pozreli sme sa na okolo či tak môžeme urobiť.
"Chloe, ruksak" povedala Anna a podala mi ho.
Opäť sme sa všetky chytili za ruky a pokračovali peši.
"Tu to je oveľa temnejšie..." Povedala Anna.
Počasie sa opäť zhoršilo, už bolo vonku aj tmavšie a vyzeralo to opäť na dážď, možno aj na búrku.
Po niekoľkých minútach kráčania sme na zemi niečo uvideli.
"To je Theova topánka?" Povedala Stella.
"Áno..." Hneď som ju vzala do rúk.
"Čo mu len urobili?" Povedala som a hneď som si namyšľala to najhoršie.
"Chloe no tak, teraz na to nie je čas, musíme pokračovať v našej ceste" povedala Anna keď si ku mne čupla a chytila ma za ruku.
Na hlavu mi niečo spadlo, nejaká tekutina. Myslela som si, že sa už pomaly rozpadáva dážď no toto bolo nejaké hustejšie. Chytila som si čelo a skoro som zamrzla keď to bola krv.
"Čo to má znamenať?!" Bola som skoro šokovaná. Hneď sme sa pozreli všetci hore a začal pád dážď, ale toto nebol dážď aký ho poznáme. Toto bol krvavý dážď.
Krvavý dážď sa stále zväčšoval a zväčšoval, začali sme cítiť tem puch a nebolo to vôbec príjemné.
"Čo to má sakra znamenať?!" Povedala Clara.
"Toto je odporné!" Povedala Stella.
"Ako je toto vôbec možné?!" Povedala Anna.
Ja som len pozerala na tú oblohu, na stromy okolo mňa. Všetky sme už boli od krvi, teda od krvavého dažďu.  Nevedeli sme čo robiť, nič sme poriadne nevideli. Jediné čo sme videli bola krv.
Urobili sme pár krokov vpred keď už sa už dážď pomaly začal skľudňovať no po chvíli sa rozpadal normálny dážď a všetku tú krv z nás zmyl.
"Chloe je to ešte ďaleko?" Pýta sa Clara.
"Nie, už sme skoro tam..." Tuším, že som stratila smer. Spanikárila som a dievčatám som radšej nič nepovedala no zase na druhú stranu sme nemohli kráčať do neznáma, niečo tam predsa musí byť...
Po niekoľkých minútach kráčania sme pred sebou niekoho uvideli, zastali sme a už sme asi aj tušili, že kto to je.
"To sú oni!" Potichu povedala Clara keď sme sa už všetky vyľakali.
Len tak sme tam stáli a pozerali sa keď v tom on zavrčal tak veľmi hlasno, že sme si museli prikryť uši našimi rukami. Všimli sme si, že strom vedľa neho začal horieť, začal veľmi horieť a všade na okolo bol už dym, ktorý sa už začal sfarbovať do čierna. Nevedeli sme čo robiť. Ani jedna z nás nič nepovedala. Všetky sme sa triasli, držali sa jednej pri druhej a stále pozerali dookola. Po chvíli stromy od horiaceho stromu sa tiež chytili a všade naokolo boli len plamene.
Vedeli sme, že nič nezmôžeme a nemáme na výber nič iné len utiecť.
"Späť k autu!" Zrazu zakričala Stella a začali sme bežať k autu. Keď sme už pri ňom boli tak sme sa pozreli na všetky strany tohto lesa a na každej jednej boli oni, stáli tam a pozerali sa na nás. Stále naokolo bola tma a dym. Už sme nechceli stratiť viac času tak sme sa prebrali z našeho šoku a nastúpili do auta. Auto naštartovalo na druhý pokus, duply sme na to a boli na ceste von z lesa.
Pozreli sme do zadu a oni boli veľmi blízko, takmer všade okolo nás.
Oheň sme už nevideli a už sme pomaly videli náš dom. Keď sme vyšli z lesa tak sme ihneď vystúpili z auta, ani sme sa za sebou neobzreli a behom vošli do domu.
"Zamknite všetky dvere a okná, rýchlo!" Zvolala som.
"Chloe" povedala Clara.
"Clara potom..." Snažila som sa to zopakovať no Clara na mňa skrikla.
Iba som sa na ňu šokovane pozrela.
"Áno?" Spýtala som sa keď som zamikala dvere.
"Takto to už ďalej nepôjde"
"Clara? Práve na toto nemáme čas, musíme zamknúť všetky dvere a okná" stále som to opakovala.
"Chloe počúvaj ma!" Opäť skrikla Clara a všetky sme sa k nej otočili.
"Práve sme skoro zomreli, teda stále môžeme zomrieť, takto to už ďalej nepôjde, nemali sme do toho lesa vôbec kráčať..." Hovorila Clara keď už plakala.
"Clara..." Išla som k nej, že ju obimem no ona sa odtiahla, iba som sa na ňu nechápavo pozrela.
"Všetko si riskovala, hlavne naše životy, boli sme v lese a nič sa nestalo, nenašli sme žiadnu kráľovnú lesa, alebo kryštál"
"A čo sme mali robiť, mali sme tu vyčkávať a čakať na nejaký zázrak, áno viem, že sa bojíš ako aj my ostatní a všetko ti je ľúto no nemôžeme tu vysedávať a čakať, že sa všetko spraví"
Hovorila som ako som stále pozerala do okna či stále sú na okolo, ale zatiaľ sa zdalo byť všetko v pohode.
"Nikdy si za žiadnych okolností nemala do toho lesa vôbec vstupovať"  povedala Clara a mykla my pohľadom.
"Čo tým chceš povedať?"
"Je to tvoja vina..." Povedala a mne vyšla slza z očí.
Clara sa na mňa ani nepozrela a išla do kúpeľne.
Ja som sa ešte pre istotu pozrela von oknom a potom pozrela na dievčatá na ktorých bolo vidno, že mi chcú niečo povedať.
"Nechajte ma na pokoji" povedala som a s plačom som prišla do svojej izby.
Bolo mi to všetko tak ľúto, Clara ma pravdu, je to moja vina no ja sa tie posledné mesiace a týždne snažím všetko napraviť no asi robím málo...
Po nejakej chvíli sa dievčatá vrátili do tejto izby. Clara sa na mňa stále nepozerala no videla som na nej, že je jej to ľúto.
Ľahli sme si všetky do postele a dúfali, že tento večer nezmizneme.
Ani jedna sme nevedeli zaspať.
Bolo veľmi zvláštne, že sa celú noc nič nedialo. Dievčatá už pomaly zaspávali a ja som zaspala až nad ránom.
Keď som sa ráno zobudila tak dievčatá už neboli v posteli, veľmi som sa zľakla.
"Dievčatá?!"
"Dievčatá!"
Nikto sa mi neozval naspäť.
Začala som panikáriť a myslieť hneď na to najhoršie no napadlo ma aj, že sú možno dole v kuchyni. So strachom som bežala po schodoch keď v tom som videla otvorené dvere do korán. Hneď mi bola zima, lebo som bola len v bielej nočnej košeli. Prišlo mi to zvláštne, snáď dievčatá neutiekli, ale nemali ani kde, žeby zobrali auto?
Prišla som pomaly k dverám a opäť zakričala ich mená no nič.
Vzala som si len papuče a prišla na terasu.
To čo som uvidela mi vyrazilo dych.