Bolo to už veľmi dávno. Bol som ešte malé dieťa a často sme aj s rodičmi chodili ku krstným. Krstný bývajú v malej dedine na strednom Slovensku. Sú to lazy, takže široko-ďaleko žiaden dom, okrem toho ich. Majú pekný veľký dvor a za domom záhradu. Za záhradou nie je už v podstate nič len asi pol kilometra dlhá nevyužitá roľa. Za roľou je hustý les, do ktorého sme sem-tam s bratrancom ako deti chodili. Nikdy sme ale nešli ďalej ako pár metrov, keďže len bol taký hustý, že aj za slnečného dňa v ňom bola dosť veľká tma. Pred domom mali rozpadnutú asfaltovú cestu, ktorá asi o dva metre aj tak končila, lebo nad ich domom už žiaden nie je. Len les, les a zase les. A aby som prešiel k podstate. Bol som ako dieťa u krstných. Máme u nich vyhradenú izbu, v ktorej spávame vždy keď sme tam. Keď chcem ísť v noci na záchod, musím prejsť cez obývačku, chodbu a kuchyňu. Na dedine sú noci iné ako v meste. V meste je pouličné osvetlenie na každom rohu a svieti celú noc. Tu majú osvetlenie len dole v dedine a na lazoch sa sem tam mihne lampa, ktorá väčšinou nesvieti. Aj krstný mali kedysi lampu pred domom ale už dávno ju zhodil silný vietor, takže v noci je tu absolútna tma a pokiaľ nemáš poruke baterku nedostaneš sa nikam. Už by som ale naozaj mal prejsť k hlavnej pointe tohto príbehu... Bolo to na prvý sviatok vianočný. Zvykli sme sem chodiť v tento deň. Bola už hlboká noc a ja som sa zobudil, že mi treba ísť na záchod. Všade bola tma ako v rohu. V izbe, v ktorej zvykneme spávať je strašne veľa vecí, väčšinou nepotrebné haraburdy, ktoré tu má odložené dedo a odmieta sa ich vzdať. Tak som medzi týmito zbytočnosťami hľadal baterku nech sa vôbec na ten záchod dostanem. Po chvíľke som ju našiel. Vyšiel som z izby a ocitol som sa v obývačke, do ktorej viedli 4 dvere. Obývačka bola temná a nepríjemne tichá. Prešiel som ňou veľmi rýchlo a vošiel som do chodby. Z chodby viedli dvere do kuchyne, tie boli vpravo. Ďalej dvere do izby, v ktorej spáva bratranec a sesternica, tie boli vľavo. A posledné viedli von a tie boli rovno oproti. Prešiel som dverami do kuchyne. Z kuchyne už viedli len jedny dvere a to na záchod. Hneď vedľa nich bolo okno s výhľadom na les. Keďže boli Vianoce, vonku bol sneh a na stromoch už dávno neboli listy, takže som pomerne dobre videl do lesa. Keď som vchádzal na záchod mal som pocit, že niekto stojí v lese a pozerá na mňa. Zľakol som sa a tak som sa na záchode zamkol a počkal som, kým ma trochu ten strach prejde. Vyšiel som zo záchoda a pozrel sa cez okno smerom k lesu. Videl som, že tam skutočne niečo stojí. Pripomínalo to výškou človeka. Malo to na sebe čierny plášť s kapucňou a len tak to stálo asi 10-15 metrov od začiatku lesa. Stálo a zízalo priamo na mňa. Aj keď som tomu nevidel do tváre, cítil som, že sa na mňa pozerá. Cítil som zvláštny pocit zmiešaný so strachom a aj keď som chcel odvrátiť zrak a utekať naspäť do izby nedokázal som to. Možno som sa bál, že keď preruším očný kontakt a otočím sa chrbtom, príde si po mňa. Na chvíľku som odvrátil zrak a postava sa stihla priblížiť asi o 5 metrov. Tým sa mi len potvrdila moja teória o očnom kontakte. Rozbehol som sa do izby, ale nedalo mi to a zastavil som pri dverách von z kuchyne a posledný krát som sa otočil a pozrel na okno. Postava už bola úplne pri okne, až som počul ako chrčí. Ukázala na mňa a tón chrčania teraz pripomínal smiech. Zrazu sa zaplo svetlo a krstná sa ma pýta čo robím tak neskoro v noci hore. Vysvetlil som jej že som išiel na záchod. Ešte raz som pozrel na okno, no postava tam už nebola a odvtedy som ju už nikdy nevidel.
