Bol som veľmi unavený. Nevládal som vstať. Chcel som tak ostať naveky, ale niečo mi hovorilo aby som vstával, prichádza nebezpečenstvo. Doslova, no ja som to bral na ľahkú váhu. Ale nemal som. O chvíľu som počul kroky a puknutie vetvy. Vytrhol som sa spod rúk únavy a vstal som. Bolo to divné, nik tam nebol. Ako vždy. Poriadne som sa porozhliadol, ale bolo ticho a kľud. No, kľud v zmysle, že som tam nikoho nevidel. Radšej som sa otočil a chcel som odísť, ale ako sa hovorí; nikdy sa neotáčaj nepriateľovi chrbtom. Niekto ma niečím trafil. Pamätám si iba, že som spadol na zem a upadol do bezvedomia...
Zobudil som sa v suteréne našej školy. Veľmi ma bolela hlava. Počul som zvuky, a tak som radšej ostal ležať. Niekto sa s niekým rozprával. Nerozumel som im, hovorili nejakým cudzím jazykom. Pomaly som otvoril oči. Videl som im do tváre. Ten prvý bola žena, ktorá nemala oči, ale jazyk mala hadí. Ten druhý som bol ja! Oči som mal celé čierne. Oblečenie celé dotrhané a od krvi. Akej krvi!? A až potom som si všimol, že z mojej hlavy tečie krv. Musel som sa poriadne buchnúť o zem. Nevedel som, čo mám robiť. Bol som v šoku. Potreboval som nájsť tú knihu a nie byť uväznený. Rozmýšľal som nad ďalším plánom. Nič ma nenapadalo! A zrazu sa niečo stalo.
Postavil som sa, a z mojich úst sa začali rinúť slova, ktoré som v živote nepočul a nie to ich ešte poznal. Nemohol som sa pohnúť.Približoval som sa k nim. Niečo alebo niekto zachvátilo moju myseľ! ,,Ahoj Mith." povedal mi ten vo mne. ,,Kto si a čo robíš v mojej hlave!?" pomyslel som si. Aspoň že môžem ovládať niektoré svoje myšlienky. Odpovedal: ,,Ohohó, ty ma nespoznávaš?Toľko krát som ti zachránil život, a ty stále nevieš kto som? Tak ja ti to teda poviem, braček; som tvoje druhé ja." Zostal som zaskočený, ale viac som už svoje myšlienky ovládať nemohol.
Nič som nemohol robiť, iba pozerať sa na to, čo hovorí ten vo mne. Bol to divný pocit, keď som sa neovládal ja, ale niekto iný. Otočili sa ku mne a tiež začali niečo hovoriť. Vizeralo to tak, že ma poznajú. Chceli na mňa zaútočiť, ale ja som vystrel ruku a tá začala strieborno žiariť. Objavila sa v nej ohnivá guľa! Nechápal som, ako som to dokázal! Vlastne, ako to dokázalo moje druhé ja! Fúkol som do tej guľe a tá strelila do tej ženy. Bola úplne bezmocná a asi už aj mŕtva. Potom som sa otočil ku mne. Ten už bol na mňa pripravený. Tiež vedel čarovať, ale ja som bol rýchlejší. Nestihol na mňa ani poslať kúzlo a už ležal na zemi v bezvedomý. Ten, čo je vo mne, ho nemohol zabiť. Nechápal som prečo, ale aj tak som bol rád.
Vyšiel som z tej miestnosti a ich poskokov som tiež pozabíjal. Ani si to nestihli uvedomiť. Ako som sa dostal zo suterénu, zamkol som dvere, ktoré do nich viedli. ,, Tak ahoj Mith, uvidíme sa nabudúce." povedal a ja som vedel, že sa uškŕňa.
A zrazu som už mohol ovládať svoje telo. Bol som z toho všetkého vyčerpaný, ale vedel som, že musím pokračovať ďalej.
