Potomkovia mágie

KAPITOLA II. - INYLL: CEZ BRÁNY DO AVEUS A UMBRAS

Zobudila som sa ako ležím na zemi, tesne pred bránou, ktorá je teraz otvorená dokorán. Vstala som zo zeme, oprášila si oblečenie od prachu a zodvihla moje veci. Celá táto situácia s bránou je divná a úprimne ma to trochu vystrašilo, tak som sa rozhodla otočiť sa, kráčať naspäť a pokúsiť sa nájsť tú istú cestu, akou som sa sem dostala. Otočila som sa a chcela som odísť z tohto miesta, keď som v mojej hlave začula tichý hlas. Najprv som absolútne nepočula, čo ten hlas hovorí a myslela som si, že sa mi to iba zdá, ale keď som sa pomaly priblížila k bráne, počula som, ako mi ten hlas šepkal: vojdi dnu, znova a znova. Nechcela som ísť k tej bráne, ale nedokázala som zastaviť moje kroky. Vedela som, čo robím a čo sa okolo mňa deje, no zároveň som bola ako keby v tranze a niečo ma nútilo prejsť cez tú bránu. Cítila som iba zvláštny pocit vo mne, ktorý mi hovoril aby som vošla dnu a tlačil ma kráčať k tej bráne. Nazbierala som preto odvahu ísť rýchlejšie a rozhodla som sa ísť na druhú stranu brány, namiesto toho, aby som hľadala iný východ u tejto ulice a stratila sa pritom. Prešla som bránou a tma, ktorá ma v tej uličke obklopovala, je preč. Žiadna hmla alebo stromy v strašidelnej uličke neboli okolo mňa. Namiesto toho ma privítalo jasné teplé svetlo, ktoré ma takmer oslepilo, preto som silno prižmúrila oči a zakryla si ich rukou, moje predlaktie opreté o čelo. Keď som si moje oči zvykli na prudké svetlo, pomaly som ich otvorila a otočila moju ruku, pričom som si dlaňou držala na obočí, aby som videla a rozhliadla sa okolo seba. V diaľke ma privítala veľká stará budova, ktorá vyzerala ako jedna z tých gotických stavieb, ktoré majú v Európe a úplne vyzerala ako keby sa tu vzala náhodou. Počasie bolo pekné, teplé a slnečné. Úplne odlišné od toho predošlého tmavého miesta, ktoré bolo pokryté tieňmi stromov, žiadne slnečné lúče neprenikali ani nič, miesto kde som bola iba pred pár minútami. Teraz bola predo mnou iba stará zvláštna budova, ktorá stála uprostred dvora vyplneného mäkkou zelenou trávou a malého parku obklopujúceho boky budovy. Bolo počuť štebot vtákov, cítila som mierny letný vánok na mojich lícach a počuť rozhovory ľudí. Mladí ľudia, ktorých by som tipovala, že sú približne v mojom veku, stáli pred budovou, sedeli na tráve a rozprávali sa, iní kráčali s knihami a batohmi, alebo sa len tak zabávali hraním kariet alebo čohokoľvek iného čo ich bavilo. Všetko to bolo ohromujúce a ja som sa stále snažila spracovať, čo sa práve stalo. Ale aspoň som tu našla nejakých ľudí, tak som sa rozhodla, že za niekým pôjdem a spýtam sa ho na cestu domov. Keď som kráčala bližšie k budove a ľuďom, ktorí boli predo mnou, začal som cítiť, ako mi po celom tele behá elektrina. Bol to zvláštny pocit. Bolo to niečo ako statická elektrina, ktorú dostanete, keď príliš rýchlo pohladíte balón a potom vám vstanú všetky vlasy na hlave. Pozriem sa dole a okolo seba, keď som zbadala, že tráva pod mojimi nohami mala jasne modrý odtieň. Zodvihla som svoju hlavu a poobzerala sa okolo seba keď zrazu vidím všetko na modro. Zo začiatku to bola iba mierna zmena, takmer nespozorovateľná, no napriek tomu som spanikárila a urobila pár krokov dozadu, aby som sa z toho dostala z toho modrého elektrického poľa. Pokrútim hlavou a po pár krokoch sa všetko vrátilo do normálu. Tráva je opäť zelenej farby a vzduch rovnako pôsobí tak, ako by mal. Nechcela som riskovať, že znovu vojdem do toho poľa a tak iba pred seba natiahnem ruku a robím pomalé kroky dopredu. Znova som cítila bzučanie elektriny na mojom tele, teda iba na mojej ruke, ktorá vošla do toho zvláštneho statického energetického poľa, takže som ju stiahla späť. Myslím si, že by som nemala pokúšať robiť niečo s tým zvláštnym miestom nabitým nejakou energiou, takže som otočila hlavu doľava, pozrela sa na budovu a snažila sa nájsť inú cestu odtiaľto. Jedna polovica budovy je takmer biela a druhá tmavohnedá. Vyzerá to ako keby začali malovať steny a potom si dali pauzu, alebo im došli materiály. Začali ju opravovať až teraz? Čudovala som sa. Krátkymi krokmi sa moje telo pohybuje smerom k budove, ale s hlavou som sa obzerala po okolí. Toto miesto je také zvláštne a nemám pocit, že by som o ňom v živote počula. Žiadne zmienky od susedov alebo miestnych ľudí, ani nič podobné som nevidela na mobilných mapách , ale z nejakého dôvodu sa tu cítim bezpečne. Keď som premýšľala o tom, kde som vôbec ocitla, potkýnal som sa o svoje nohy, otáčala moje telo a hlavu dookola, aby som zistil, kde som a potom ma známy hlas stiahol naspäť do reality. Otočím sa smerom k tomu hlasu a vidím Reilly na druhej polovici dvora, za tou zvláštnou elektrinou. Zamávala na mňa a potom sa rozbehla ku mne.