Monštrá

Priznanie

Telefón zvonil. Už asi desiaty krát a úspešne sme to ignorovali. Sedeli sme v hangári a sledovali Lucasa Silvana a jeho kroky, jedna rýchla ploštica zabezpečila, že vieme viac než máme právo. Jediná škoda je že sme sa nedostali do jeho pracovne. To, že sme vpadli do jeho domu ho poriadne naštvalo a bolo by hlúpe neočakávať očakávané.

,,Pred hangárom parkuje Abian." Potichu oznámi Samuel a len prudko sa k nemu otočila
,,Ako?" Má zmysel sa ho na to pýtať, na obrazovke tabletu vidím ako Abian zabuchuje dvere od auta a kráča k dverám.

Tímu som nepovedala nič viac než len, že nastala zmena plánu a zmena priorít. Že naše miesto si musíme vybojovať. Najviac ma mrzel Raidenov výraz keď i keď nesúhlasil urobil čo som povedala. Mala som mu povedať, že niekoho koho pravdepodobne považuje za priateľa nás využíva? Radšej budem bláznivá mrcha než mu znova ublížiť.

Nezaklepal, dvere sa roztavili a ja som mala deja vu. Na jeho hlavu mierili tri zbrane. Ruky zdvihol k tvári a sako sa mu otvorilo na toľko, že bolo vidieť, že nemá žiadnu zbraň.
„Khira?" Abianov hlas bol v tej chvíli všetkým – zrnkom nádeje, zábleskom obáv, ale hlavne tá istá istota, ktorú používal včera večer. Som na pokraji zrútenia, ale cítim, ako sa vo mne prebúdza hnev, ktorý mi nedovolí zlomiť sa.

„Takže, vieš, že som to počula," odvetím tvrdým tónom, ktorý aj mňa samú zabolí. „Abian, tvoj starý otec mal pravdu. Som len burina, ktorú je treba vytrhnúť. Ty? Ty si bol ten, kto mi mal veriť. Ty si bol ten, koho som mala po svojom boku, ale si ma len zneužil." Hovorím rýchlo, akoby som sa obávala, že ak sa zastavím, nebudem silu pokračovať. Všetci mlčia, stále nemierené na jeho hlavu. Možno som nemala ukazovať ako veľmi ma jeho slová ranili ale už som nedokázala viac predstierať. Ak by som mal pokračovať povedala zabili by ho.
„Khira, počkaj!" Abianov hlas znie zúfalo.
„Vieš, že včera večer som mohla zabiť Lucasa? Držala som v ruke zbraň, rozumieš tomu? Držala som nielen jeho život medzi prstami a jediné, čo by som cítili by bolo zadosťučinenie. Nemám v sebe už viac nič, čo by mi bránilo ho odstrániť. Len sekundy ma delili od toho, aby som ukončila toho vášho zasraného starca." Hovorím to priamo, bez zábran. Niekde v mojom vnútri viem, že to nie je pravda. Zastavila by som sa. 
Ale teraz to potrebujem povedať.
Potrebujem, aby to Abian počul.
Potrebujem, aby vedel, ako blízko som bola k tomu, aby som všetko rozdrvila na prach len kvôli nemu.
,,Môžeme sa porozprávať? Len my dvaja. Prosím." Prikývnem a zbrane sa zložia, do pár sekúnd sú preč. „Bolo to divadlo. Musel som ťa chrániť pred Lucasom. Keby čo i len tušil, že mi na tebe záleží..." Nedokončí. Jeho hlas sa zlomí.
„Záleží?" zopakujem sarkasticky. „Záleží? Chceš mi povedať, že toto celé... Toto všetko bolo o tom, že ti na mne záleží? Abian, ja nie som hračka! Nie som nástroj, s ktorým si môžeš hrať, keď sa ti to hodí!"
„Nie si nástroj!" Jeho odpoveď príde rýchlo, priam impulzívne, akoby som sa dotkla nejakej hlbokej rany. „Nie si nástroj, Khira! Všetko, čo som urobil, som urobil preto, že som bol... že mi záleží na tebe ." Snaží sa vysloviť, a keď to konečne povie, znie to ako obrovské priznanie. „Khira, ja som sa do teba zamiloval. Zamiloval som sa do teba, ani som si to nevšimol. Bolo to pomalé, tak pomalé, že som si neuvedomil, kedy sa to stalo. Ale teraz... teraz viem, že si jediná, komu som mohol veriť."

Hlava mi vybuchuje. Nemôžem tomu veriť, čo práve počujem. Slová sa mi prekrúcajú v mysli, ale namiesto toho, aby som sa zlomila, zrútila, cítim, ako sa vo mne prebúdza iný druh hnevu.
„Tvoja láska ma mala ochrániť pred tým, čo som počula? Pred tým, že som bol len nástroj? Že som len súčasťou tvojho plánu?" Kričím aj keď viem, že mi to nepomôže. Potrebujem to dostať von, potrebujem, aby som to Abian počul.
„Khira, chápem tvoj hnev, ale musíš mi veriť... To, čo som povedal nebola pravda. Musel som... musel som ťa chrániť."
Tieto slová prenikajú hlboko, ale odmietam im veriť. Ako môžem veriť mužovi, ktorý ma zradil? „Abian, prestaň. Včera večer si sa dozvedel, že minulý rok som bola na Notte di Fortuna, nebola som tam ako Montenegrová. Si múdry muž, vieš čo to znamená. Myslíš, že ma to baví? Myslíš, že mi prináša potešenie neustále utekať, bojovať a snažiť sa len prežiť? Už ma to nebaví!"
Ticho na druhom konci ma desí. Cítim, ako sa mi zrýchľuje dych, ako mi v žilách prúdi adrenalín. Potom sa ozve jeho hlas, tentoraz tichší, jemnejší. „Khira, viem, že si zničená. Viem, že si to už nemôžeš dovoliť, ale ja... ja naozaj..." Nedokončí. Nemusel by ale potrebujem to počuť. Cítim tú zmes zúfalstva a nevyhnutnosti.
„Khira," pokračuje, „nie som perfektný. Spravil som chyby, hrozné chyby, a ty máš právo byť naštvaná. Máš právo má nenávidieť. Ale ja... ja ťa milujem. Aj keď viem, že som nemal. Aj keď viem , že je to nesprávne milujem ťa, a keby som ťa stratil, už by som nemal pre čo žiť. Si jediná, komu som mohol veriť, aj keď som vedel, že by som nemal."
Zhlboka sa nadýchnem. Abianove slová ma zasiahnu tam, kde som sa doteraz snažila chrániť. V mojom vnútri sa mieša všetko – hnev, zrada, smútok, ale aj... nádej? Nechcem to priznať, ale viem, že niekde tam hlboko vo mne, je kúsok, ktorý stále verí. Ktorý stále túži veriť. Možno to je ten kúsok, ktorý ma udržiavať v tomto momente trápenia.
„A čo teraz, Abian?" Spýtam sa potichu, takmer šeptom. „Čo teraz?"
„Teraz," odpovedá okamžite, jeho hlas je odhodlaný, pevný. „Teraz ti dokážem, že to, čo som povedal, bola lož. Dokážem ti, že si jediná, na kom mi záleží. A potom, ak mi odpustíš... ak mi dokážeš odpustiť... chcem začať znova s tebou Khira Montenegro.

Ticho. Slzy mi stekajú po lícach, a ja neviem, čo povedať. Jediná vec, ktorú cítim, je, že všetko sa teraz láme. Je to ten moment, keď sa buď všetko zrúti, alebo sa začne znova. Alebo možno oboje. „Ale Abian... Nezabúdaj, že som stále tá žena, ktorá držala tvojho starého otca blízko smrti. A to sa už nikdy nezmení."