Hockey sis (SK)

36.-Citrónový čaj

"Leo to potrebuje." "Ja viem. Ale...." "Dnešná noc, bude naša posledná." "Sľúbil si, že mi...." "Prepáč.... Nie! Ja nie som ako on. Nemýľ si nás." "Ja viem, že nie." usmiala som sa pomedzi slzy a zoskočila zo stoličky. Potrebovala som ho objať. 

----------------------------

S Eliškou sme sa dali nejak do kopy a sadli si v kuchyne za stôl. Spomalene sme jedli cini minis s mliekom. Prebudilo nás až otrasné dupanie po schodoch od Danovej izby. Dole dobehla zhrozená Lýdia. Ryšavé vlasy mala ako po výbuchu a pýtala sa nás "Čo.....som........to........urobila ?" s Eliškou sme sa nehorázne až poburujúco začali smiať. Lydia bola úplne v prdeli. Tiež si toho moc nepamätala. Vedela iba toľko, že mala vášnivý sex s Dankom, no a že už nie je panna. Doslova to tak povedala. Ja s Eli sme už vážne ani nedýchali, kým ona mala chuť plakať. Keď sme sa ako tak prestali rehotať vravela "Ale nebol zlý. Mohol mať asi tak..." "Proboha Lýdie už mlč." sykla som na ňu. Tak bola ticho. Dala si s nami cereálie, obula sa a zdúchla domov, aby neboli problémy.

Hneď po nej zase z našej strany prišiel Maťo. S Eli sme si len ruky držali na ústach, inak by sa chúďa chlapec prepadol od hanby. "Ty si sa s ňou ako normálne vyspal hej ?!" spýtala som sa ho. Zaksichtil sa a prikývol. Vybral z chladničky nejaký džús, nalial si ho do pohára a zapozeral sa na Elišku. "Co čumíš vole ?" drzo sa ho opýtala Eli. "Nic, jedom kde je Lydie?" "No tá spala pre zmenu s Danielom a už odišla." nereagoval. Vzal čistý pohár, svoj nechal na  linke a šiel hore. Aký gantleman. Zobral Peti džúsik. A zrazu hrozný krik. Petrin krik. A následne bežala dole k nám za ňou Réway a keď ju už konečne chytil, Petra ho pobozkala. Ostali sme v nemom úžasne. Dokonca aj Danko, ktorý stál na schodoch. 

Večer: O siedmej som už sedela v našej obľúbenej čajovni. Teo tu je vždy skôr ako ja.  Sadla som si oproti nemu. V pozadí som počula nejakú pieseň, ale ignorovala som ju. Nahlas som vydýchla. "Zbožňujem ťa, ale musím ťa opustiť." "Ach, Teo. Len ďalšia strata v poradí." "Takto mi nehovor." zasmial sa. "Máme ešte dnešok. Možno sa mi pripletieš do cesty." "Na to sa spoľahni."  Vypili sme svoje citrónové čaje a vybrali sa na naše obľúbené miesto. Na streche paneláku, kde býval Teo. Tam sme mali malú botanickú záhradu. A hojdaciu sieť v ktorej sme ležali celé noci. A tak ako sme strávili všetky noci predtým, strávili sme aj túto. Rozprávali sme sa až do odpadnutia. 

Kedysi dávno sme si sľúbili, že už nebudeme plakať. Hlavne teda ja. A kým som bola s ním nikdy som to neporušila. Ktokoľvek by zomrel alebo hocičo by sa udialo, nikdy sme nemohli plakať. Dohoda bola, že plakať budeme až keď sa budeme musieť rozlúčiť a odísť od seba. Mal to byť takzvaný skok do tmy. Čosi bez budúcnosti.  A dnes to prišlo. Vedela som, že Teov brat, Leo, má nejaké zdravotné problémy. Teo proste nemal na výber a musel skočiť. Do tmy bezo mňa. Sľúbil, že on mi srdce nikdy nezlomí, pretože on nie je Robo. A keĎ to povedal, stala som sa jeho najlepšou kamarátkou. Nikdy tento sľub neporušil. Ani teraz keď sa odsťahuje. Lebo on si ma vždy nájde....

Potom som sa s mojim priateľom do dažďa navždy rozlúčila a vrátila sa domov.