1st day = leaving home, long way & hotel
(pozor na to, mate tu opis harryho vysnenej zeny co som pochytila z faktov na insta, twitteri a tak celkovo, takze supsup)
Stála som pred domom a hlavu mala ponorenú v myšlienkach. Ako veľmi zvláštne je, že za celých osemnásť rokov čo bývam v Británii som ani raz nenavštívila hlavné mesto? Nie je to tak, že by ma nevolali alebo čo, otec (teda, o oslovení otec by sme sa vedeli porozprávať, že?) ma chcel brávať, ale viem, čo by som tam robila.
Sekretárku. Doslovne. Raz som s ním bola v New Yorku. Musela som vybavovať telefonáty, riešiť schôdzky a pripomínať otcovi, kam všade má ísť. A to vravel, že budem celú dobu sama a môžem ísť kam chcem. Isto.
Započula som trúbenie auta a uvidela Harryho. Na tvári mal úsmev s jamkami. Viete, že má štyri úsmevy? Jeden keď je zamilovaný alebo sa snaží flirtovať, druhý keď je úprimne šťastný a smeje sa, tretí je ten, čo používa zvyčajne pri rodine, vľúdny. A posledný? Posledný je silený.
Teraz mal dvojku. Trošku sa síce podobal na jednotku, ale to je hlúposť. Dvojka.
Usmiala som sa tiež, do ruky chytila červenkastý kufor (ktorý vôbec nebol tak preplnený, ako by ste si mohli myslieť) a preniesla ho asi do polovice cesty, kde ho prebral Harry. Hruď mu zakrývala biela košeľa, ktorá bola rozopnutá asi po bránicu a na nohách mal čierne rifle.
Klasický outfit, ale na ňom? Brutálne neobyčajný. Zaujímavé... a úprimne? Desí ma to. Ako na ňom môže obyčajná košeľa (ktorá by sa, mimochodom dala považovať za ženskú) vyzerať takto?
Spoločne sme si sadli do auta, Harry do rádia vložil cédečko The Fray (ktorých obaja milujeme) a vyrazili sme naproti novým zážitkom.
Ako veľmi hlúpe je, že celých päť hodín v aute sme si púšťali jeden a ten istý album a spievali nahlas všetky pesničky? Celú cestu.
Keď sme prešli hranicu tohto slávneho mesta, zalapala som po dychu. Bolo to úplne iné ako v Brixhame. Myslím... Brixham je malinké mestečko, málo ľudí, klasické domčeky a toto... toto bolo neuveriteľné. Všetko bolo tak veľké a zvláštne. Desilo ma to.
Pre Harryho to také nebolo. Bol zvyknutý, miloval Londýn a vlastne ho navštevoval často.
Snažil sa zaparkovať a jeho ústa pri tom vypustili pár nadávok. Neznášal, keď nemohol niekam napasovať auto.
„Slečna, predstavujem vám Londýn. Ako vždy preplnený a ako vždy sa nedá zaparkovať, veď ako inak," zachichotal sa.
„Ale no, tam máš voľné," ukázala som na malé miestečko medzi dvoma autami. Jemne kývol a ukázal zdvihnutý palec.
Auto horko-ťažko vtesnal medzi Chevrolet a Forda, vystúpil a otvoril mi dvere. Rozosmiala som sa, na čo mi venoval nechápavý výraz.
„Gentleman," utrúsila som a vypukla do väčšieho smiechu. A čo, môžem.
„Si blbá," šťuchol ma do ramena a chytil (skôr schmatol) za ruku. Začal ma niekam ťahať.
„Kam sakra...?"
„Do hotela. Som v ňom vždy, vieš, lebo som rich," tentokrát sa rozosmial on. Bože, milujem túto jeho egoistickú stránku, naozaj. Snáď ste pochopili iróniu.
„Tupec."
„Robím si srandu, veď ma poznáš, zlato. Ľúbim ťa," prameň vlasov mi dal za ucho a pobozkal ma na čelo.
„Hey, stopni sa. Správaš sa, akoby sme boli spolu," prst som mu zatlačila za kľúčnou kosťou. Vždy ho to strašne bolí, je na to citlivý. (a/n: fakt to sakra boli, neverili by ste)
