Prišiel čas naplniť poslanie,ktoré mi dal Boh.
Pár blokov od môjho pomaly chátrajúceho domu sa na ulici šepkalo o nezvestnej krásnej Daniele. Vraj zmizla pred dvomi dňami. Cítil som akýsi blažený pocit. Ľudia sa hýrili uprostred rušnej ulice a rozprávali sa o Daniele a jej možnom zmiznutí.
,,Uniesli ju!"
Vykríkol na detektíva muž z popod dreveného pódia,kde ukľudňovali občanov detektív a starosta.
,,To nie je možné potvrdiť,nemáme žiadne stopy."
Odpovedal detektív znepokojenému obyvateľovi mesta. Zaradil som sa medzi to tupé stádo naivných oviec a počúval,ako jeden druhého prekrikujú.
,,Vyhlásime pátranie po nezvestnej Daniele." Povedal detektív.
,,Budeme robiť všetko,čo je v naších silách." Dodal starosta.
Bol som nadšený,nikto ani len netušil,že to ja som dal Daniele to,počom vždy tak túžila. Ja som jej umožnil zhrešiť a ísť sa kajať Bohu.
Zvony kostola začali biť na celú hodinu,ľudia sa pomaly vytrácali a kráčali do kostola.
Už idem môj pane. Kráčal som ku kostole s rukami zapadnutými v hlbokých vreckách môjho šedého kabátu. Dnes bol prvý piatok v mesiaci a spovedalo sa. Ešte pred omšou som vliezol k milovanému biskupovi a začal som sa spovedať zo svojich hriechov.
,,Ó otče,zhrešil som tak veľmi,že sa hanbím to čoby len vysloviť." Povedal som šeptavým hlasom do mriežky na druhú stranu biskupovi.
,,Čo také zlé si urobil syn môj?" Opýtal sa ma udiveným hlasom biskup.
,,Ach,odkedy mi zomrela žena som dlhé noci hľadal Boha,našiel som ho,ale žena,ktorá mi očarila ma zviedla k cudzoložstvu." Sklonil som hlavu a počúval.
,,Synu,máš to v živote ťažké,no Boh ti dáva silu a ukazuje cestu. Rob to,čo ti káže tvoj pán." Povedal biskup.
,,Nasledujem ho." Odvetil som a požiadal o rozhrešenie. Prežehnal som sa a pobozkal ruženec,ktorý som mal obmotaný okolo pravej ruky. Poďakoval som a odišiel von zo spovednice.
Moja neopatrnosť mi dala oveľa viac, ako som si mohol myslieť.
Šťastie?
,,Prepáčte slečna nechcel som." Prihováral som sa nádhernej žene,do ktorej som omylom vrazil.
,,To je v poriadku,nič sa nestalo." Usmiala sa na mňa. Nedalo mi to.
,,Ak sa nenahneváte..." prerušila ma.
,,Lusy."
Povedala svoje meno a moja túžba vzrástla ešte viac ,ako doposiaľ.
,,Nádherné meno,tak ako jeho nositeľka. Chcel by som Vás pozvať na večeru Lusy." Jej hnedé oči a ich pôvab ničil moje obavy z toho,že v tejto dobe chaosu ostanem smädný. Usmievala sa.
,,Pôjdem rada." Odvetila mi. Neodmietla.
,,Tak dnes u mňa.Domáca kuchyňa?" Na otázku mi odvetila len pozitívne.
,,Áno,rada. Tak ak smiete prísť po mňa okolo šiestej pred matriku?"
Žena,ktorá nesie iskru v očiach pôvabnosti a krásy.
,,Budem tam." Odvetil som a s úsmevom som odkráčal domov.
Jedlo bolo pripravené a lieky na spanie,ktoré som doprial pre Lusy boli primiešané do drinku. Piano. Milujem hudbu,ktorá sa ozýva chodbami domu. Je čas ísť po ňu k matrike. Blíži sa k celej hodine a som netrpezlivý. Túžim po blahu. Túžim po nej. Po pár minútach chôdze som bol pred matričným úradom. Trochu slepé miesto,ale tým lepšie pre mňa. Aspoň ma nikto neuvidí a nebude ma podozrievať. Odbila šiesta hodina,Lusy sa blížila v lodičkách a krátkych modrých šatách ku mne. Cez jej nežné plecia mala prehodený kabát. Nemôžem uveriť. Nemôžem uveriť vlastným očiam. Blížila sa krok po kroku a jej čarovný úsmev.
,,Si nádherná Lusy." Povedal som s ošiaľom v očiach nádhernej žene predo mnou. Vzal som jej ruku a pobozkal ako správny gantleman.
,,Ďakujem." Usmievala sa.
,,Volám sa Alex. Prepáč,že som sa ti nepredstavil no bolo to strašne narýchlo." Ja hlupák,jednám s ňou akoby to bola moja žena. Usmieval som sa na ňu,no vo vnútri svojej mysle som mal akýsi skrat. Nevedel som sa sústrediť.
,,Máš odpustené Alex." S úsmevom mi Lusy odvetila a chytila ma okolo ruky a spokojne sa nechala viesť až k domu. Cesta bola rýchla, nepadlo ani veľa slov,len pomimo ,aký bol deň a čo je nové od chvíle,čo sa rozdelili naše cesty v kostole. Blížili sme sa k domu. Dvere som jej otvoril, vošla plná prekvapenia a pozerala po vysokej stene na obrazy. Vzal som jej kabát a zavesil na vešiak. V dome zavládla príjemná atmosféra,hudba sa ozývala po chodbe,ktorou sme kráčali do jedálne,kde bolo všetko už vopred pripravené. Bola v nemom úžase.
,,Máš to tu pekné,tá hudba a vôňa tej kuchyne." Hovorila ,kým kráčala k stolu.
,,Ďakujem Lusy,moc si to vážim." Kráčal som za ňou a obdivoval jej telo oblečené v šatách.
,,Si nádherná."
,,Ďakujem." Odvetila mi,kým som jej odsunul stoličku a posadila sa. Sadol som si oproti nej na čelo a pustili sme sa do komunikácie počas jedla.
,,Varíš vynikajúco a máš skvelý vkus."
,,Pre dámu ,ako si ty nemožno mať iný vkus."
,,Ďakujem." Uškrnula sa a napila nápoja,v ktorom boli lieky na spanie.
,,Prepáč,že sa pýtam no nedalo sa nevšimnúť toho obrazu,kde si ty a tvoja žena predpokladám.
Kde je?" Spýtala sa váhavo čakajúc na odpoveď. Pozrel som na ňu pohľadom vhodným zabiť ju.
,,Prepáč,ja....." Prerušil som jej trápne prázne slová.
,,Zomrela." Povedal som a v rozpakoch som mávnutím ruky zhodil pohár vína. Červená sa roztrieštila po dlážke ako krv.
,,Deje sa niečo?" Vyľakane sa Lusy postavila.
,,Nie,v poriadku. Sadni si ,ja idem po utierku." V strese,ktorý tá mrcha vyvolala vypila na jeden dúšok celý pohár. Vošiel som do kuchyne a vzal utierku. Po chvíli som sa vrátil späť k stolu,pozbieral som črepy a poutieral víno roztečené po dlážke.
,,Prepáč mi za moje správanie." Stále sa mi ospravedlňovala.
,,To je v poriadku,nič sa nedeje je to moja chyba. Bol som dosť nepozorný." Posadil som sa na stoličku a odtiahol tanier s jedlom. Srdce mi bilo tak rýchlo,ako ešte nikdy. Usmial som sa na ňu.
,,Asi som nemala toľko piť,teraz mi nie je zrovna po sto chutí do jedla." Zatvárali sa jej pomaly oči a jej telo sa kyvocalo na stoličke. Postavil som sa a kráčal k nej.
,,Si v poriadku Lusy?" Pýtal som sa, i keď som vedel,že lieky zaberajú.
,,Ja......" Omdlela,padala na zem,keď som ju chytil. Hudba akurát končila a platňa pomaly vypínala.
